Prechádzali sme obchod po obchode a nemali sme šťastie. Všetko bolo priveľké, pridrahé, prilíš vyčančané. Vychádzala som z obchodu, keď do mňa takmer vrazilo malé rozšantené decko. Šla som mu vysvetliť móresy, ale dieťa už medzitým takmer zrazilo z nôh ďalšiu kočku za mnou.
V tom, ale moju pozornosť upútal párik starčekov. Mohli mať čosi okolo osemdesiatky. Ona mala oblečené tričko staroružovej farby a on modrú polokošeľu. Pousmiala som sa, keď mi v mysli premietli obrázky zostarnutej Barbie a Kena. Pán, čosi odkladal do vrecka a ona k nemu naťahovala pravú ruku. V ľavej ruke mala barlu, ktorou sa podopierala. Pán odložil do vrecka, čokoľvek mal v ruke, natiahol k svojej pani ľavú ruku a pevne ju stisol. Vykročil k nej jeden krok opierajúc sa pravou ruku o svoju barlu.
Kráčali sa spolu držiac sa za ruky a ich barličky striedavo vykračovali spolu s nimi ako vojačikovia. Vykračovali a ja som ich sledovala pohľadom. Vykračovali si a ja aj moje kamošky sme za zastavili uprostred chodby nákupného strediska a len sa za nimi dívali.
Každá jedna z nás vydala citoslovce neurčitého znenia.
Aaaaaaa.
Óóóó.
Hmmm.
Všetky s rovnakým posolstvom- toto je krásne. Obaja akoby svietili v tom veľkokm dave ľudí. Neviem, aký mali život, neviem ako dlho sa hľadali, ani koľko rán a jazviev museli rozdať a dostať, aby sa našli. Ale našli sa. A našli sa úplne krásne, jednoducho a dokonale.
A ten anjel ani nemusí mať krídlo, aby Vás objal a mohli ste spolu lietať. Možno to ani nemusí byť anjel. Možno stačí len barlička, aby ste mohli spolu kráčať a skákať do ďaleko známa aj neznáma...
