Pracujem ako "carer"- čosi ako opatrovateľ, osobný asistent. Môj pracovný deň začína o šiestej ráno a končí v podvečerných až večerných hodinách. Oblečiem si hmm, slušivú, modrú uniformu a do ruksaku zbalím všetko, čo potrebujem na celý deň, lebo nikdy neviem, či budem mať čas vrátiť sa domov. Jedlo, vodu, pršiplásť, mikinu (Anglicko sa nezaprie ani v lete), všetky potrebné papiere a pracovné pomôcky.
Zvyčajne začínom pani, ktorá sa volá Eva. Jedného dňa odpadla v synovej záhrade a už sa nepostavila. Prehovorí tak asi raz za týždeň. Rozumieť jej len ťažko. Syn odkúpil susedný dom a kompletne ho bezbariérovo prerobil. Krásny dvojpodlažný dom len pre jeho mamu a jej opatrovateľku, čo žije s ňou. Štyrikrát denne má pomoc- na sprchu, prebalenie, prezlečenie a podobne. Každý deň za ňou chodí, púšťa jej vážnu hudbu, čo tak miluje a číta jej noviny alebo obľúbené knihy.
Ďalšia pani pochádza z Glasgowa a ako správna Škótka, z duše neznáša monarchiu a tajne túži po osamostatnení. Po narodení kráľovskeho potomka, pár dní telku ani nezapla. Ale nie je plná nenávisti, práve naopak. Má svoje štandardy, zásady a názory. Bývalá učiteľka angličtiny a literatúry na rozhľad hádam vo všetkom a špeciálne v umení. Inteligetná, sčítaná, chapáva a vtipná. Celý život bola presvedčená, že nedokáže maľovať. Až jej artritídou strápené kĺby ju v šestdesiatke presvedčili o opaku. A keď sa práve nezvíja v bolestiach alebo depresii na posteli, tak kreslí a maľuje. A ako krásne. Z dvoch rozpadnutých manželstiev má syna a dcéru. Dcéra po nej podedila polovicu jej zdravotnej karty a syn hrdosť. Až do takej miery, že na jej šestdesiatku sa ani nenamáhal zdvihnút telefón...
Betty. 83. Vždy ma víta v manželovom kresle a hovorí, že v ňom sedí, lebo cití akoby ju on objímal. Dobrota a srdečnosť jej vyskakuje z každej jednej bunky tela. Nemá peňazí nazvyš, no vždy ma ponúkne čajom. Ale po skutočných príbehoch jej života neveríte v dobro. Ľudia sú prasce. Až kým sa na Vás Betty nezadíva. Po pôrode jej vypadali takmer všetky vlasy, aby jej v osemdesiatke opäť začali rásť. A ona má z toho neskutočnú srandu. Veď nemala kaderníka takmer 60 rokov a teraz si má zvykať?
Pred nástupom do práce sme mali školenie o všetkom možnom. Jeden deň bol venovaný špeciálne len demencii. Ale až v realite viete, čo o čom je reč.
Zoskakujem z bicykla a opieram ho o záhradný domček. Dvihnem hlavu smerom k zadným vchodovým dverám. A tam sedí. V skleníku medzi polomŕtvymi rastlinami. Sivé neupravené vlasy. Špinavá blúzka, na nohe len jedna topánka a druhú ani nechyrovať. Sedí na mini stoličke a podriemkáva. Hlava jej kinká hore- dole, podopiera si ju žilovitými rukami a ja len čakám, kedy s ňou trhne a spadne na zem. Všade naokolo je samé sklo a črepiny. Panebože! Toto mi preblesklo mysľou asi za pol sekundy.
Jemnu ju zobudím. Evidentne je dezorientovaná. Posiela ma preč, vraj som tu o zlom čase. Snažím sa ju presvedčiť, aby šla dovnútra, že jej urobím fajnový čajík a čosi po zub. A aj dajakú tú tabletočku. Pozriem dole na jej bosú nohu. Je bielomodrá až fialová. Vraj je jej tak dobre a nechce pár. Pristane len na tabletočku.
Prehľadala som celý dom a topánku do páru som nenašla. Tak som jej zniesla z poschodia ďalšie tri páry a položila ich do kuchyne a k posteli. Ak náhodou bude chcieť druhú topánku neskôr..ak zmení názor. Tvrdohlavo mi trvdí, že jej tak je dobre, kým ja hľadím na jej bielu nohu. Táto pani by podľa mňa už dávno nemala byť sama. Je nebezpečná len sama pre seba. Ihneď som zavolala do kanclu, aby som ich informovala. Tí informovali syna. A tomu to žily netrhá...A ja len vždy z hrôzou vchádzam do jej domu ako a kde ju nájdem..a či jej žily budú celé.
Daisy ma 103 rokov. A má sily za pätinu svojho veku, to Vám poviem. Keď ma chytí za ruku, vždy mi chvíľu trvá kým sa vyslobodím. Pred piatimi rokmi ešte veselo bicyklovala po celom Cambridgi. Vo veku 97 rokov si fičala po ceste vedľa nejakého bmw-čka. Neberie žiadne lieky. Čo je síce úplne super a maximálne obdivuhodné, ale až si niekedy poviete, že niečo by jej bodlo.
Tiež má demenciu. Až do takej miery, že nevie, čo je realita a občas sa jej pred očami zatiahne roleta. Doslova. Odmieta obed, lebo chce zmrzlinu, o ktorej je presvedčená, že je niekde ukrytá. Pod posteľou, za stolom, v telke! Ktosi jej stále berie raz dáždnik, raz peniaze, raz perinu, ktorou je práve v tej chvíli prikrytá. Keď sa rozpráva s imaginárnym chlapom v rohu miestnosti a odmieta s ním kamkoľvek odísť, rozmýsľate, že o čo asi ide. Následne sa snaží postaviť, aj keď sama neprejde ani krok a chce kŕmiť sliepky. "You chicken!"(si kura!) povie a otŕča mi dlaň, akoby ma chcela kŕmiť. Úprimne som sa napjrv pousmiala a opýtala som sa na kurky. Ale to už hľadala zásteru...
Ďalšia pani, ku ktorej chodím pomerne pravidelne má Aspergera a máva panické záchvaty. Aspergera jej diagnostikovali len pred pár mesiacmi a to má po päťdesiatke. V Cambridge je špecializované pracovisko pre dospelých s autistickým spektrom. Celý život bola len problémovej a nezvládnuteľnej povahy, hašterivá a neustupčivá. Nezmenila sa, ale teraz aspoň vie, prečo ju praskanie prstami vytočí do nepríčetnosti a prečo ju lyžica medzi vidličkami privedie do stavu blízkemu infarktu. Raz keď bola vo "švungu", na stole stála fľaška. Odhadom takých 700 až 1000 ml. Schytila fľašku a vyše polovicu exla za pár sekúnd. Na štítku stálo Válium. Jemne sa upokojila.
Ďalšia slečna s Aspergerom, má len 28 rokov, je na vozíčku a jej list diagnóz má asi dve strany. Nezvláda neočakávané dotyky, situácie a podobne. Všetko má presne naplánované. Vie, že u nej musím byť presne na čas. 3 minúty pred 7 alebo 4 po už nie je na čas. Ak sa však naučíte ako na ňu, vie byť veľmi milá, vtipná a príjemná. Jednoducho nerobiť veci, ktoré ju rozčúlia a ktoré nevie len tak prehrýznuť. Háčik je len v tom, že bežný človek má takých vecí pár, ona krásny dlhý zoznam. Je hrdá a veľa vecí zvláda sama. Neznáša ľútosť, ponosovanie a maká na sebe. Patrí do britského národného veslárskeho výberu.
Nie sú to len samé ženy. Chlapi sú väčšinou starí mládenci alebo vdovci. Niektorí si stále myslia, že sú Casanova len s pár vráskami, iní sú takí tí milí deduškovia. Jeden si k môjmu menu na rozpise služieb vymyslel celý môj životný príbeh ruskej baleríny, ktorá utiekla do Nemecka až ju nakoniec zavialo do UK.
Sú ľudia, ktorí nechcú obťažovať svojich blízkych, hoci tí by im radi pomohli. Takí, ktorých rodina je ďaleko a fyzicky im nedokáže pomôcť. Aj takí, ktorých rodina sa správa akoby neexistovali. Aj takí, pre ktorých príchod mňa a alebo mojich kolegov je jediným bodom programu. Jeden pán, ktorý ma neskutočne modré oči a viem si predstaviť, že zamladi vedel nimi lámať srdcia aj kolená, celý deň preleží v posteli a civí do steny alebo spí. Bez rádia, bez telky. Povedali by ste, že ak celý deň trávi sám, poteší sa prítomnosti živej bytosti a možnosti trochu pokonverzovať. Ale práve naopak, vie byť riadne nepríjemný a mrzutý, ak ho zobudíte svojím príchodom. Ale za tým tiež bude nejaký ten príbeh...
Nikdy som si ani len nepredstavovala, že budem čosi podobné robiť. A už vôbec nie, že sa mi to bude aj páčiť. Bežne týchto ľudí nestretávate, pretože takmer nevychádzajú z domu. A každý jeden z nich má svoj vlastný príbeh plný bolesti a slasti. Svoje radosti a smútky majú zapísané v tvári, odpracované roky v dlaniach a životný príbeh v očiach.
A viete, čo je najsmutnejšie? Mnohí títo ľudia si prežili všetko dobré, zlé a ešte horšie a stále sa nájdu takí, ktorí ich vidia len ako nadbytočných. A čo je najhoršie, rešpekt často chýba ľudom, ktorí stoja prví v rade o ich opateru. Často mi z officu volajú, že môžem toho a toho pána vopchať medzi pani X a Y a keď mi poviem, že na to jednoducho nemám dosť času, povedia, že to nevadí. Že môžem meškať. 10 minút, 20, 30, občas aj viac. Nezavolajú im. A keď niekto je nespokojný, že jeho čas presúvajú hore-dole, tak ho jednoducho presunú do kolónky "problémový klient". A pritom stačí kus porozmýšľať, zdravý sedliacky rozum, prijať viac ľudí do práce a pridať na organizácií. Len keď vidím ich číslo na mobile v momente mi vystúpi tlak..
Mám rada ľudí, ku ktorým chodím a ku každému mám vypracovaný špecifický vzťah. Nikoho neuprednosťňujem, lebo to by nebolo fér voči iným. Na tréningu nám povedali: "Nezamiešajte do toho city, nestarajte sa im do života."
Tak počkať. Len tak mimochodom- slovo "carer" pochádza zo slova "care"- starať sa, mať záujem, starostlivosť, pozornosť. Tak sa len pýtam? Ako môžem byť dobrý "carer", keď sa nestarám a nezaujímam?
