Čas si plynie ako sa mu zachce a kašle na okolitý svet. Je mu jedno, že ešte nebolo všetko dopovedané a vysvetlené, že čosi bolo zle pochopené... on len ide, neobzerá sa a nečaká na vaše povolenie.
Možno ktosi má v rukách naše klbko života a hrá sa s ním ako mačka- raz ho nechá na pokoji a raz ho naháňa.
A tak si len plynie. A my ho chceme občas vrátiť späť, ale on sa ani neobzrie. Chceme ho popohnať, no on má čas.
A tak ostanú len spomienky... Len? Neviem, zavísi to od danej situácie, ľudí okolo vás a vnímania situácie ako takej.
Ďalšou prekážkou je ďiaľka... od vidím do nevidím. Ale tá je relatívna. Pre niekoho je ďiaľka prejsť k chladničke, pre iného ísť do blízkeho mesta či cez pol zemegule.
Spomienky putujú po celom mojom tele a kričia: "Aha, tu sme!"
A ja zakričím späť: " Ale veď ja vás vidím! Choďte preč!.....alebo nie, ešte chvíľu zostante.Prosím"
Chcem alebo potrebujem, už ani sama neviem, jedno veľké objatie až kým budem úplne pokojná,
slová útechy, čo neutešia len kvôli slovám,
mlčanlivé pohľady, ktorými sa povie najviac...
Možno to niekto nepochopí...ani ja to( sa...=)) občas nechápem.
