Na svete sú milióny ľudí. Každý z týchto ľudí má svoj vlastný život, svoje každodenné rituály, povinnosti, stereotypy…Každé ráno chodia do práce, do obchodu, so psom na prechádzku. Skúsili ste sa niekedy zamyslieť na osudmi ľudí, ktorých denne stretávate? Rodinka z prízemia, malé usmievavé dievčatko s vrkočmi, kamarát z ulice, starší pán, ktorý sa vždy milo usmeje, keď sa stretnete... Aké majú títo ľudia osud? Čo prežívajú? Aká je ich rodina?
Možno potom, čo zájdu za roh bytovky či ulice, ich tam čaká niekto blízky. Možno len pred dverami vyberú kľúče z vrecka a vojdú do bytu, ktorý zýva prázdnotou. Možno ich práve teraz čaká veľká rodinná oslava či dôležitá skúška. Skúška života...
Nikto nevie nič o budúcnosti, ale všetci sa snažia si ju plánovať. Zdá sa mi zbytočné, mali by sme si užívať dni tak, ako prichádzajú. Nevieme, čo pre nás prichystal život, a preto by sme sa ním mali nechať viesť. Načúvať jemným farebným odtienkom a náznakom, sledovať melódiu života, ochutnať životné slasti aj trápenia, pohladiť príjemnú, ale aj drsnú stránku života...
Nikto tu nie je bezúčelne. Každý má nejaké práva a povinnosti k životu, ktoré si treba splniť. O niektorých vieme a o niektorým ani len netušíme. My pomáhame nasmerovať iných ľudí na ten správny smer cesty a tí ostatní pomáhajú nasmerovať nás. Každý človek, ktorý zaujal významné miesto vo našom živote, si zaslúži poroznosť a úctu. A je jedno, či ste ho len streli na ulici, alebo ho vôbec nepoznáte. Hlavné je, že vás nejakým spôsobom zmenil, dovolil vám napredovať. Možno mu trvalo dlho, kým ste si niečo od neho vzali a možno mu stačilo povedať len jednu vetu.
Títo ľudia si svojím spôsobom splnili svoje povinnosti k životu. Ohýbajú a menia charaktery iných ľudí. Kúsok po kúsku pridávajú svoj diel k stále nedokončenému torzu, niektorí sa aj vrátia raz, dva razy, aby dokončili svoju prácu. Svoju časť diela.
O takýchto ľudoch by sa dalo hovoriť v celosvetovom meradle. Možno bola chyba nejakého mechanika, že Exupéry sa zrútil so svojím lietadlom a v púšti napísal Malého princa. A možno to ani nebola chyba...
Michelangelao Buornati bol najprv žiak Leonarda daVinciho, po krátkej dobe však od neho odišiel. Najskôr jeho prácu obdivoval, potom sa stali rivalmi. Ak by sa nestretli, možno by ani nevytvorili také užasné diela.
Len vymenovaním aspoň polovice takýchto ľudí, by som strávila celý život. Aj dlhšie. Každý z nás je nejako výminočný a má čo ostatným ponúknuť. Má ich čo naučiť. Preto ak nás niekto „posunie dopredu“, posuňme my na oplátku iných.
Každý z nás hrá v tomto svete nejakú úlohu či už jednu z tých najdôležiejších alebo menej dôležitých. A je na nás ako sa tejto úlohy zhostíme, ako ju príjmeme, či ju budeme plniť svedomito a zodpovedne. Možno je naša úloha na tomto svete celkom malinká, ale určite nie zanedbateľná. Čo keď bez nej nebudú môcť ostatný plniť svoje „poslanie“?
Ktovie, možno práve ten starší pán vám povie čosi kvôli čomu zmeníte (radikálne) svoje názory. A možno vy zmeníte osud toho malého dievčatka...
... všetko je možné, len treba chcieť.
