1. Každá ľudská práca chce iste znalosti, skúsenosti a fortieľ. Asi nikto by si nenechal operovať srdce chirurgovi, ktorý v živote ešte neoperoval, ba ani takému chirurgovi, ktorý doteraz operoval nanajvýš slepé črevo. Politická činnosť je rovnako ľudská činnosť, ktorej sa treba učiť a mať v nej skúsenosť a prax. Hlava štátu - prezident - je najvyššia ústavná funkcia, je reprezentantom a stelesnením krajiny a do jeho právomoci patria viaceré politické rozhodnutia. Myslím si, že prezident by mal byť človek, ktorý má za sebou politickú minulosť a má politické skúsenosti.
2. Politici robia chyby /nevedome i vedome/, ktoré im odoberajú na dôveryhodnosť. Častá reakcia ľudí na ne je, že sa s nádejou začnú pri voľbe upierať k človeku, ktorého politický životopis je nepopísaný. Tí ľudia, ktorí pôsobili a pôsobia v politike, majú popísaný list svojho politického života. Na tomto liste je možno aj nejaká machuľa. Ale presvedčenie, že nepopísaný list politického života je lepší ako list politika, a preto budem voliť „novú tvár", je viac ako naivnosť, je to hazard typu: vyjde - nevyjde. Celkom iste platí: nepopísaný list nerovná sa dobrý list.
3. Pred rokmi som mal spoluprácu s univerzitou v Bordeaux. V tom čase bol premiérom Francúzska a primátorom mesta Bordeaux A. Juppé, ktorý bol nepopulárny a všeobecne vnímaný ako nesympatický. Opýtal som sa kolegu - profesora z univerzity, prečo ho podporuje a prečo ho znovu zvolili za primátora. Odpoveď bola lapidárna a poučná: „Mať sympatie a milovať potrebujem svoju manželku a deti, ale za primátora, či predsedu vlády chcem mať človeka, ktorý dobre a efektívne spravuje mesto, či krajinu„. Obdobne by som chcel, aby prezident dôstojne a s prirodzenou autoritou zastával svoj úrad reprezentujúci Slovensko a robil dobré politické rozhodnutia. Celkom jednoducho povedané - sympatie a emócie pri rozhodovaní o výbere prezidenta pokladám za druhoradé.
4. Kandidáti na prezidenta, ktorí majú veľké sľuby, napríklad sľubujú vyriešiť sociálne problémy, sú pre mňa nedôveryhodní. Čím väčšie sľuby uvedeného charakteru, tým menšia je moja dôvera. Také sľuby znejú ľúbivo ako spev Sirény, ale sú nesplniteľné. Splniť takéto sľuby nie je v možnostiach prezidenta v našom ústavnom systéme. Slovenská ústava nie je prezidentského typu, Slovensko nemá „silného" prezidenta ako USA, či Francúzsko.
5. A na záver ešte jedno kritérium pri výber hlavy štátu, ktoré vychádza z historickej skúsenosti Slovenska, ale aj iných slovanských národov. Chcel by som, aby budúci prezident Slovenska bol európsky ukotvený, aby budúcnosť Slovenska spájal s Európskou úniou. Slovensko sa stalo plnoprávnym členom Európskej únie pred 10 rokmi. Napriek mnohým nedostatkom Európskej únie vidím budúcnosť Slovenska v nej a vnímam ju aj ako istú garanciu demokracie, geopolitickej bezpečnosti a dúfam aj istej prosperity. Naši predkovia a politickí dejatelia /Kollár, Štúr, Hurban-Vajanský a mnohí ich ďalší nasledovníci/ snívali sen o veľkej slovanskej vzájomnosti, o slovanskej budúcnosti Európy. Bol to viac ako 150-ročný sen. Tí z nás, ktorí prežili aspoň kúsok života v období rokov 1948-1989 rokov majú zväčša smutnú a bolestnú spomienku na toto obdobie „slovanskej vzájomnosti". Dovolím si drobnú parafrázu. Ex oriente lux - z východu prišlo svetlo. Ale svieti skôr v Západnej Európe ako vo Východnej Európe.
