Kto by čakal, že na vrchole duchovnej stavby nájde profánne potešenie? A predsa na samom vrchole Ostrihomskej baziliky, kúsok pod kupolou, tam kde sa stretáva nebeská výška s riečnou hlbinou, ma čakala… kaviareň.
Do baziliky som vstúpil ako zvedavý turista, trochu spotený, so sklonom obdivovať veľké stropy a zlaté oltáre. Ale keď som zbadal decentnú tabuľku „Panoráma“ pri obchode so suvenírmi, zvedavosť ma ťahala iným smerom. Bočný výťah, celkom nenápadný, ma vyviezol vyššie, než som čakal. Nie na chór ani vyhliadku ale rovno do priestoru, kde vám čašníčka naleje espresso s panorámou.
Dunaj ako na dlani. A na druhej strane Štúrovo. Slovenské mestečko, ktoré z tejto výšky pôsobí skoro ako maketa. Medzi nami len rieka a história, ktorá sa tu už stáročia mieša ako cukor v káve. Na jednej strane maďarská monumentalita, na druhej slovenská pokora. A ja niekde medzi tým, so šálkou kávy v ruke.
Kaviareň nie je veľká, no má dušu miesta, ktoré vie, že krása nepotrebuje veľa priestoru. Len výhľad a pokoj. Tu som si sadol bez signálu, bez ruchu mesta, bez potreby kontrolovať čas. Len som pozeral na tú vodu, čo spája aj oddeľuje zároveň.
Možno to nie je najvyššie položená kaviareň v strednej Európe. Ale určite patrí medzi tie najpoetickejšie. Kým iné výhľady ponúkajú selfie a magnetky, tento vám dáva ticho a pokoj s pohľadom smerom dolu aj dovnútra.
Ak niekedy budete v Ostrihome, nezabudnite sa vyviezť. Možno nebudete hľadať duchovné osvietenie, ale aj espresso môže byť mystický zážitok, ak ho pijete s výhľadom na rieku, ktorá vie byť hranicou aj mostom zároveň...
