Hrady a zámky v rozklade. Štát v útlme. Čo s tým?
Na Slovensku sa pamiatky delia do dvoch kategórií: tie, ktoré sa pomaly menia na štrkové pole — a tie, ktoré niekto adoptoval, oživil a začal na nich zarábať. A hoci to možno znie cynicky, medzi ruinami a reštauráciou s degustačným menu je často rozdiel jedine v tom, kto drží kľúče.
A tak sa pýtame:
Prečo by nemohol každý rozpadávajúci sa hrad či kaštieľ dostať svojho podnikateľa v bielej košeli?
Vígľaš ako precedens: z ruiny svadobný sen
Zámok Vígľaš je ukážkovým príkladom. Miesto, ktoré ešte pred dvadsiatimi rokmi poznali len pamätníci a východniarski urbexeri, dnes žiari ako luxusný hotel, ktorí ponúka svadby, kongresy, wellness, návštevnosť a hlavne – život.
Vďaka súkromnému kapitálu sa z monumentu chátrania stal funkčný kus histórie s ekonomickým zmyslom. Keby sme boli v divadle, zaznel by: potlesk pre súkromný sektor.
Maďarský model: víno, veže a vízie
Pozrime sa k našim južným susedom. V Maďarsku sa už dávno nerozpráva o tom, či zachraňovať ruiny – ale ako. Často ide o verejno-súkromné partnerstvá, inokedy o projekty, kde kastelán má v portfóliu aj investičný fond.
Obnovené hrady ako Sümeg, Boldogkő či Füzér ukazujú, že ruiny nemusia byť len pamiatkami smútku, ale aktívnou súčasťou kultúrneho a turistického biznisu.
Hrad ako osobné portfólio
Pozrime sa na Vígľaš. Kedysi pýchou uhorských kráľov, potom čosi medzi kasárňou a ruinou. A dnes? Historický hotel, kam vás pustia len v obleku alebo keď máte na účte viac ako priemerný rozpočet regionálneho divadla. Nie je to skvelé? Zo zrúcaniny luxusná destinácia. Súkromný výklad dejín, šéfkuchár, čo varí „poľovnícky guláš à la Sigismund“, a svadby, na ktorých si môžete prenajať trón. Doslova.
Národná hrdosť podľa cenníka
Nevieme sa starať o hrady? Tak nech to urobí niekto, kto vie a má peniaze. A najlepšie vkus ako z reality show o interiérovom dizajne z Dubaja. Čo na tom, že sa pri rekonštrukcii použije plastová bridlica a sklenené zábradlie na veži, kde kedysi visel nepriateľov jazyk? Hlavne, že bude „efektné osvetlenie“ a konferenčná miestnosť s výhľadom na hradnú kaplnku, ktorú teraz voláme „relaxačný priestor“.
História? Značka.
V skutočnosti je to len logický krok. Ak štát nemá peniaze, nech sa vlastníctvo kultúrnych pamiatok pretransformuje na investičnú príležitosť. Veď čo môže byť vznešenejšie ako vlastniť svoj vlastný hrad? Prípadne aspoň jeho ruinu. S logom: "Sponzor" a s celoročne otvoreným bistrokaviarnikovým konceptom „U Kataríny“ (hrdej vdovy po rytierovi, ktorý padol v bitke pri Rozhanovciach, kým staval palubovku).
Kultúrne dedičstvo s.r.o.
Ak vám to znie cynicky, ešte ste nevideli návrh zmeny územného plánu pre Devín. Údajne sa uvažuje o event centre s výhľadom na Moravu a skúšobnou strelnicou pre turistov. Tak prečo nie? Keď raz historické vedomie národa meráme výškou vstupného, nečudujme sa, že minulosť predávame ako realitný projekt.
Hrad Beckov ako coworking? Dobrá vízia!
Tak prečo nepokračovať v osvedčenej slovenskej ceste? Dajme hrady tým, ktorí vedia, ako využiť každý meter štvorcový. Hrad Beckov ako coworking pre startupistov v brnení. Lietavský hrad ako kulisa pre lowcost fantasy festival. A čo tak hrad Šomoška pre all-inclusive dobrodružnú terapiu s výhľadom na hranicu?
Milionári vedia, čo robia. Vedia, že romantika ruín sa dá premeniť na biznis plán. A keď už ani štát, ani samosprávy, ani žiadne fondy nedokážu včas zareagovať, je čas obrátiť sa na privátnu šľachtu 21. storočia – developerov a investorov s citom pre autenticitu (a výnosnosť).
A čo pamiatkari?
Majú starosti. Alebo aspoň veľa formulárov. Vo výsledku sa často stane, že historická hodnota zostane síce neporušená, no doslova padne na hlavu poslednému turistovi, ktorý sa pod ňou odvážil prejsť.
Preto navrhnime kompromis: pamiatkari budú kontrolovať detaily – farbu malty a sklon strechy – zatiaľ čo súkromníci budú ťahať projekt dopredu. Spoločne môžeme dosiahnuť, že Slovensko nebude krajinou zrúcanín, ale krajinou renesančne obnovených ruín s parkovaním zadarmo.
Dajme ruiny hradov milionárom, nech ich obnovia a zrekonštruujú!
A tak sa pýtam: Prečo by mal štát investovať do obnovy hradov a zámkov, keď máme dostatok milionárov, ktorí s nadšením túto „záchranu kultúrneho dedičstva“ prenechajú na svoje zlaté ruky? Kto iný, ak nie oni, by mal dať našim zrúcaninám nový život, aj keď to bude so zárukou, že súčasne k tomu pribalíme niekoľko zlatých WC a osobný bazén pre každého návštevníka?
Odkedy sa začali rozmáhať programy obnovy a záchrany kultúrnych pamiatok, máme dočinenia s množstvom projektov, kde sa pretekajú jednotlivci o to, kto lepšie vnesie novú šťavu do starých múrov. Ale skutočne, čo môže byť viac osviežujúce ako to, že si milovníci histórie môžu zrekonštruovaný zámok na štýl Disneyho hradu vychutnávať s piatimi-hviezdičkovým pohodlím? Poďme sa na to pozrieť!
Vieme, ako to funguje: Ruiny? Pre milionárov žiadny problém!
Tu vstupujú do hry tí najlepší z najlepších – naši miliardári a ich tímy. Veď predsa, čo je lepšie ako zrúcaninu zmeniť na zámok v štýle, aký by zapadol do moderného, luxusného komplexu. Zreštaurované a perfektne prispôsobené pre masy – prečo to nezrealizovať aj na Slovensku, kde máme niekoľko úchvatných historických objektov, ktoré by za triviálne investície boli žiariacimi perlami nášho turizmu?
A čo je najlepšie? Títo milionári nemusia mať nikdy obavy, že by ich investícia nezískala dostatočný návrat – po odvedení všetkých potrebných povolení sa pokojne môžu zasadiť o ďalšiu podobu „zreštaurovaného“ hradu, ktorý bude spĺňať prísne požiadavky turistického biznisu. Ruiny? Bez problémov. Tieto ruiny budú miestom konania luxusných eventov s výhľadom na krásne zrekonštruované záhrady, bazény a vírivky. Máme tu predsa istý historický rozmer, ktorý si zaslúži svoju modernú podobu!
Vysvetlenie pre skeptikov: Ruiny = zisk
Možno sa pýtate, prečo by sme mali ruiny, ktorým čas zobral väčšiu časť historickej hodnoty, dať do rúk tých, ktorí o kultúru nikdy nezakopli, a radšej by vytvorili štyri nové luxusné reštaurácie v prírode? Odpoveď je jednoduchá: lebo chceme zabezpečiť, aby naše ruiny hradov prežili zo zárukou minimalizovaného zásahu do autentickosti a historického ducha pamiatok, pričom návštevníci by mali prístup k historickým informáciám cez mobilné zariadenia – takže by si mohli nielen užiť návštevu, ale aj odísť s hodnotnými poznatkami, ktoré si uchovajú aj v pamäti svojich zariadení.“
Takto to totiž funguje vo svete podnikania, kam sa tie naše nie úplne skvostné zrúcaniny dostali? Vďaka zahraničným podnikateľom sa môže každý zámok vyzdobiť okrem reštaurovania aj novým prístupom. Ruiny sú už totiž hotovým pamiatkovým skvostom pre zvedavých turistov, ktorí prídu z veľkých miest a so šikovnou „prezentáciou” sa im môže ponúknuť súčasne aj druhá zábava vo forme luxusného zážitku na „neotvorených“ miestach.
Záver pre diskusiu
Nie je to o tom, že „milionári nám berú históriu“. Je to o tom, že ak ich štát nechá ležať ladom, prečo by ich niekto nemohol vziať do rúk? A ak to urobí s úctou, víziou a zmyslom pre verejný priestor — možno si zaslúži aj obdiv.
Lebo história, ktorú nik nezachráni, nebude mať ako rozprávať.
A ak bude mať nový život aj vďaka reštaurácii s výhľadom na vežu — možno práve tam deti po prvýkrát začujú, že tu kedysi žil kráľ.
