V paláci, kde steny šepkajú dejiny a kamenné schody pamätajú kráľovské kroky, stojí niečo, čo má dušu. Pec. Ale nie len taká. Táto sa hrá na katedrálu.
Kachľová, gotická, elegantná a sebavedomá. Vyrastá zo zeme s gráciou šľachtičnej, ktorá vie, že nie je len na ozdobu, ale aj na potešenie. Je to tepelný monument lásky k detailu. Vysoká 5,4 metra čo je takmer výška priemernej gemerskej kostolnej veže sa dvíha v Matyášovom paláci ako stelesnený sen o teple, ktorý má štýl.
Je to viac než len pec. Je to vyznanie. Výkrik do chladných stredovekých dní kde „aj teplo môže byť krásne.“
Každá kachlica nesie ozvenu minulosti. Erby, rastlinné motívy, ornamenty ako stredoveké básne vypálené do glazúry. A každý poschodový diel jej tela rozpráva inú kapitolu.
Sokel: pevný, stabilný, ako základ dynastie.
Stredná časť: rozpráva príbeh noblesy, jemnosti, túžby po večnom prežití.
Vrchol: už takmer duchovný, takmer oltárny. Ak by sa tam usadil holub, nebol by to vták, ale zjav.
Keď pod ňou stojíš, automaticky sa zakloníš. Nie preto, že chceš. Ale preto, že musíš. Lebo sa pozeráš hore nie na výšku, ale na ideál.
Možno bola pre kráľa len vykurovacím telesom. Ale pre nás dnes je to niečo omnoho viac. Je to dôkaz, že aj v časoch mečov, pečatí a koncilov, existovala túžba po kráse a pre krásu samotnú. Po teple, ktoré nehreje len kosti, ale aj estetické cítenie.
A neklamme si. Ten, kto mal takúto pec, nemusel nič hovoriť. Stačilo, že vošiel do miestnosti, a všetci vedeli, že „toto je jeho kráľovstvo aj teplo v ňom má korunu.“ Taká je pec v Matyášovom paláci vo Vyšehrade. Vysoká ako pýcha kráľov, krásna ako stredoveký sen a teplá ako srdce, ktoré vie, čo je domov.
