Hoci existuje viacero miest v Európe, ktoré si nárokujú na titul "geografického stredu", slovenská verzia sa nachádza nad Kremnicou, v blízkosti obce Krahule. Miesto je označené kamenným monumentom s nápisom „Stred Európy“, ktorý tu bol vztýčený ešte v 19. storočí Rakúsko-Uhorskou geodéziou.
V skutočnosti je tento stred viac symbolický než presný, keďže výpočty geografického stredu kontinentu závisia od rôznych metodík, najmä od toho, čo sa považuje za okraje Európy (napr. Ural, Azory, Malta...). Aj tak však zostáva miesto pri Kremnici silným kultúrnym a geografickým symbolom Slovenska, ktoré pozná azda každý.
Hľadá sa stred Európy (už stovky rokov...)
Geografický stred Európy tá magická fráza, ktorú si nárokuje hneď niekoľko miest od Litvy po Ukrajinu. Ale práve kúsok nad Kremnicou, v kopcoch stredného Slovenska, stojí skromný kamenný monument s nápisom Stred Európy. Nie je to len výsledok starého geodetického merania z čias monarchie ale je to aj miesto opradené povesťami, aké by si zaslúžili byť súčasťou školských čítaniek.
Niektorí tam chodia kvôli geografii. Iní kvôli legende.
A tie legendy sú hneď dve. Jedna je nebeská a druhá veľmi pozemská.
Anjeli a kríž z neba
Podľa jednej z najkrajších legiend, ktorú opísal Jozef Cíger Hronský, leteli raz anjeli ponad Európu. V rukách niesli zlatý kríž, aby ho položili presne do jej stredu. Leteli nad horami, riekami, mestami a poliami až kým nepreleteli ponad Kremnicu.
Tam sa vraj zastavili, obklopení tichom a čistotou krajiny, a z výšin zhodili kríž rovno dolu. Nie preto, že by si to vypočítali pravítkom. Ale preto, že cítili, že práve tu bije duchovné srdce Európy. Zem, kde ľudia žili skromne, no spravodlivo. Kde sa zo zeme dobývalo zlato, ale v ľuďoch žiarilo čosi ešte cennejšie.
Kostol, ktorý sa nedal postaviť
Druhá legenda, takisto z Hronského tvorby, je omnoho menej éterická ale oveľa hmatateľnejšia.
Hovorí sa, že sa v Kremnici kedysi pokúsili postaviť kostol s vysokou vežou. Stavali ju z najlepších materiálov, s vynikajúcimi murármi. No zakaždým, keď vežu dokončili, zrútila sa. Raz, dvakrát, trikrát...
Zúfalí stavitelia si zavolali starého múdreho pustovníka, ktorý po modlitbe vyhlásil:
„Toto miesto je iné než všetky ostatné. Je to stred Európy. Tu sa nedá stavať nič, čo sa príliš týči k nebu. Lebo všetko sa tu musí skloniť k pokore.“
Vežu už nikdy nepostavili. Postavili nižší, skromnejší kostol, ktorý zostal stáť. Ľudia pochopili, že v srdci Európy má miesto len to, čo nesie vnútornú výšku, nie tú kamennú.
Miesto, ktoré nie je len na mape
Dnes je geografický stred Európy nad Kremnicou skôr symbol než fakt. V skutočnosti sa podľa rôznych výpočtov nachádza aj na Ukrajine, v Litve či v Poľsku. Záleží len na tom, ako vymedzíte Európu.
Ale tento slovenský „stred“ má niečo, čo iní nemajú: príbeh, pokoru s trochou poézie. A možno práve preto si ho pamätáme. Nie preto, že by bol zapichnutý do mapy. Ale preto, že sa zapichol do pamäti tak ako vtedy, keď nám ho v škole rozprávala pani učiteľka.
Ako deti sme počúvali príbeh so zatajeným dychom, bez jediného slova, očami upretými na jej rozprávanie o tom, ako sa kostol trikrát zrútil a ako z neba padal zlatý kríž.
Takéto príbehy sa možno nezapisujú do atlasov, ale zostávajú v kultúrnej pamäti krajiny.
A či už veríte anjelom, alebo statike kremnických murárov, je pekné veriť, že to najstredovejšie miesto kontinentu leží práve tam, kde sú ľudia zlatí...
