V Dolnej Strehovej, nenápadnej obci na juhu Slovenska, vzniklo dielo, ktoré v Maďarsku dodnes považujú za národný poklad. Dramatická báseň „Tragédia človeka“ od Imre Madácha je v Maďarsku to, čo je pre Nemcov Goetheho Faust. V Budapešti ju hrávajú pravidelne v Národnom divadle, školáci sa ju učia naspamäť a každý intelektuál ju má doma v knižnici. A u nás? Ticho.
A pritom ide o mimoriadne silný, dodnes aktuálny text. Príbeh Adama, ktorý po vyhnaní z raja cestuje dejinami ľudstva s Luciferom po boku, aby pochopil zmysel života. Putujú Egyptom, Rímom, revolučným Parížom aj dystopickou budúcnosťou, kde už nieto vášne, slobody ani vôle. Je to výlet dejinami filozofie, ľudských pádov a slepých uličiek. Adam sa chce vzdať, no nakoniec dostane od Boha jediný rozkaz: „Maj vieru a konaj.“
Madách napísal toto dielo po osobných tragédiách, po smrti detí a krachu manželstva. Bol politicky aktívny, rozčarovaný z vývoja po revolúcii v roku 1848, a jeho pochybnosti o ľudstve aj pokroku cítiť v každom verši. Hoci vychádza z kresťanskej symboliky, otázky ktoré kladie, sú nadčasové: Má život vôbec zmysel? Je história len opakovaním sklamania? A má človek vôľu niečo zmeniť?
Dielo vzniklo v roku 1860 práve na území dnešného Slovenska, kde Madách žil a tvoril. No zatiaľ čo v Maďarsku si ho pripomínajú ako klenot národnej literatúry, u nás o ňom vie len pár akademikov. Možno preto, že Madách písal po maďarsky? Alebo preto, že máme tendenciu ignorovať spoločné kultúrne dedičstvo, ak nesedí do pohodlných národných rámcov?
Tragédia človeka by si zaslúžila byť čítaná aj u nás. Už len preto, že jej otázky sú dnes aktuálnejšie než kedykoľvek predtým. Žijeme v dobe klimatickej krízy, technokratického cynizmu, vojen a digitálneho odcudzenia. Možno by nám Madáchov Adam mal čo povedať...
