Ranný príchod do práce.
Niečo medzi rozcvičkou pre duševne zlomených a jemne sado-masochistickým kabaretom v priamom prenose.
Prichádzam.
Unavený. Ticho. S očami poloslepými od včerajšieho balansu medzi realitou a absurditou, keď som trikrát reštartoval vlastnú vôľu a polemizoval s predmetmi, ktoré majú viac práv ako ja.
Beriem si kľúče z vrátnice. Čítam pracovný program.
A zrazu… ten moment. Ten osudový tón. Ten hlas, čo poznáš - upratovačka.
Fenomén. Vesmírna bytosť s voňavkou Savo No.5.
Vedľa mňa stojí… bohyňa podlahového dozoru.
V zástere, ktorú by schválil aj Stalin, s pohľadom, ktorý by odradil aj exorcistu, čo sa práve vrátil z posvätného sabatu. Upratovačka, ktorá má auru šéfky Kremľa a výraz mramorovej sochy z obdobia vrcholného sebaklamu a krivku obočia, na akú by si netrúfla ani Meryl Streep v najlepších rokoch.
S pohľadom, ktorý hovorí:
„Ty si kto, že si tu len tak čítaš pracovný program?!“
A povie to ako by sa rozhodla ovlažiť moje ráno.
Tým hlasom.
Tým arogantným, povýšeneckým, ironickým, prekrútene blahosklonným tónom, ktorý znie ako kríženec inšpektora hygieny a bývalej súdružky z Národného výboru:
„Či tomu vôbec rozumiete?“
A ja?
Ja tam stojím ako hlupák z provincie, ktorý sa v noci učil čítať podľa plagátov z búdy pre kulisy.
„Neandertálec. Negramot. Dezorganizovaný prvok. Ohrozenie poriadku.
“V očiach mi blikne:
„Nie, prepáčte, čítať ešte neviem. Titul pred menom mám z Kinder vajíčka a ten za menom som vyhral v tombole na zväzáckej diskotéke.“
Ale mlčím.
Lebo nie som nikdy dosť vzdelaný na to, aby som si dovolil odporovať metle s egom orbity Saturnu, pani s mopom v jednej a ego-balónom v druhej ruke…
Nie, ja tomu nerozumiem. Ja som len prežil roky medzi knihami, titulmi a zápasmi s realitou.
Vyčistil som si svedomie častejšie než vy čistíte podlahu. A keď som už pri tom – mop nie je žezlo, aj keď ho držíte, ako keby ste práve korunovali Karola III. za vedúceho smeny.
Myslím si: „Moja zlatá, ja som si čítal pracovné programy ešte vtedy, keď ty si žila v presvedčení, že mop je druh tropického vtáctva!“
Zvažujem, či mi nepomôže len mopológia – nový odbor, ktorý sa zaoberá psychológiou metiel a egocentrických praktík dezinfekčných nadľudí.
Zamýšľam sa nad jej kariérnym oblúkom.
Možno kedysi túžila byť dirigentkou, no osud ju zahnal k mopom.
A teraz, v akustike šatní, kde doznieva zvuk jej vlastného zveličovania, sa rozhodla, že ona bude tou, čo rozpoznáva schopnosti z výrazu tváre a typu topánok.
Metla & Moc
Tá osoba nesie v ruke mop, ale správa sa, ako by držala žezlo. Tvári sa ako regionálna verzia britskej kráľovnej Alžbety II. a má na hlave namiesto koruny sieťku na vlasy a vôňu Domestosu.
Pohybuje sa, akoby mala vlastnú hymnu.
Z tváre jej srší filozofia:
„Kto nečistí, ten nechápe. Kto nerozlieva Savo, ten neexistuje.“
Tá poznámka? To nebola otázka.
To bol diplomatický útok. Kombinácia výsmechu, tichého súdu a vnútorného monológu.
Zamýšľam sa.
Možno je to len pracovný obranný mechanizmus. Možno každý deň zažíva vnútorný boj – medzi vedrom reality a kefou osobného sklamania.
Ale dnes to vyhrala.
Dnes rozdrvila môj titul, moju sebaúctu a celý môj čitateľský profil jednou vetou vyslovenou tónom, ktorý by si zaslúžil samostatné hlasové CD s názvom: „Výsmech pre začiatočníkov“.
Záver?
Keď vás niekto prepadne v tichu rannej haly s mopom v jednej a výsmechom v druhej ruke, nie je to len pondelok.
To je súboj civilizácií.
Niektorí nosia metly.
Iní čítajú programy.
A potom sú tu takí, čo sedia v kúte a rozmýšľajú, či majú získať ďalší titul, alebo si radšej kúpia vedro – lebo v tejto firme vedro zjavne zvíťazilo nad diplomom.
Milá metlová Madonna.
Riaditeľka podlahových vibrácií.
Bohyňa amoniaku. Nehodnoť knihy podľa obalu, ani človeka podľa toho, či drží program alebo mop.
Ale ak už hodnotíš – skús aspoň najprv prečítať, čo je na tom papieri. Možno je tam aj tvoje meno. V časti „personál“.
