Z verejných zdrojov si dnes môžeme dovoliť veľa – napríklad kúpiť si kultúru. Teda nie úplne kúpiť, ale aspoň sa v nej správať, ako keby nám patrila. Lebo veď, keď už raz sedíš na umeleckej stoličke, prečo si k nej rovno neprisunúť kamaráta či švagra, alebo roztlieskavačov?
Správca? Prepáčte, myslel som vlastník.
V niektorých inštitúciách sa výraz „umelecký riaditeľ“ začal chápať trochu inak. Nie ako služba kultúre a spoločnosti, ale ako nájomná zmluva s právom rozhodovať, obsadzovať, rozdávať a prikyvovať. A najmä – bez zodpovednosti.
Verejný majetok?
To znie ako niečo, čo si môžeš prerozdeliť medzi svojich. Veď kto by už len kontroloval, čo sa deje v zákulisí kultúry? Tam sa aj tak všetko tvári ako umenie.
„My sme si to tak interne dohodli...“
Áno, to je tá legendárna veta.
Magické zaklínadlo, ktoré nahrádza:
- zápisnice,
- pravidlá,
- a niekedy aj zdravý rozum.
Vnútorná dohoda je nový zákon džungle kultúrnych inštitúcií. Kto je loajálny, ten má miesto. Kto sa pýta, ten má smolu. Kto chce rovnosť, nech si ju vylepí na dvere svojej kancelárie – z vonkajšej strany.
Kto platí, ten sa nepýta
To, že kultúra je financovaná z verejných zdrojov, je už len taká drobná poznámka pod čiarou. Pre niektorých vedúcich je to zhruba taká informácia, ako keď si čítaš zloženie čipsov – vieš, že tam niečo je, ale ignoruješ to, kým nezačneš kašľať.
A tak si v tichosti míňame peniaze všetkých, aby sme si zabezpečili pohodlie pár vyvolených.
Kto má správu, má aj zodpovednosť. Alebo?
Nie, nie. V našej verzii je to skôr takto:
> „Ty mi dáš dôveru, ja ti dám príbuzného do tímu.“
Správa kultúrnej inštitúcie sa mení na strategickú hru, kde namiesto publika sledujeme karty s nápismi „synovec“, „spolužiak“, „priateľka zo školy“ a „verný kamarát z chorvátskej dovolenky“.
Záver? Žiadny. Iba výzva:
Kultúra nie je podnikateľský plán.
Nie je súkromná hacienda.
Nie je dedičstvo po starom otcovi z výtvarného odboru.
Kultúra je verejná vec.
A kým si to neprečítame aj v zápisnici z najbližšej porady, dovtedy budeme len sledovať, ako sa verejné mení na rodinné – a potichu sa pýtať:
Koľko to ešte vydrží? A kto to celé zaplatí?
(Spoiler: my všetci.)
