Niektoré miesta netreba objavovať, ony si vás nájdu samy. Zavolajú si vás tichom, ktoré znie hlasnejšie než najväčší ruch, a vôňou, ktorá sa mieša so spomienkou na niečo zabudnuté, ale podstatné.
Park svätej Anny v Modrom Kameni je práve takým miestom. Nenápadný kút pod starým hradom, kde sa dejiny už nenafukujú do heroických rozmerov, ale dýchajú pokojným rytmom zeme.
História parku siaha až do 18. storočia. Na ruinách stredovekého hradu tu vyrástol barokový kaštieľ. Poslední Balašovci, ktorí tu žili, zanechali viac než len múry – zanechali záhradu, ktorá mala dušu. A ďalší majitelia – Forgáčovci, Káravlijovci, Almášiovci – ju zveľaďovali ako živý odkaz na spojenie prírody a človeka.
Park kedysi zaberali udržiavané plochy, lesopark a priľahlé územia s rozlohou približne päť hektárov. Jeho časti niesli názvy Taňa a Zverín – pomenovania, ktoré dnes znejú ako ozveny niekdajšieho usporiadaného sveta. Kde bola Taňa – možno vinohradnícky či hospodársky dvor – a kde bol Zverín, nevieme s istotou. Ale niečo z ich tichého významu stále visí vo vzduchu. A visí tam aj smiech. Možno už len ako ozvena – no kedysi sa po parku niesol naozaj. Z dobových záznamov vieme, že sa tu malé grófky preháňali v kozích záprahoch, šťastne vykrikovali a krúžili okolo rozkvitnutých ružových kríkov. Boli to časy, keď sa šľachta ešte mohla hrať bez strachu z pohľadov z okien, keď bola noblesa spojená s nevinnosťou detstva a záhrady boli miestom príbehov, nie len pozemkom.
V strede parku sa dnes nachádza kamenný prameň – kedysi fontána so sochami putti, symbol nevinnosti a hry, ktorú záhrady šľachtických sídiel tak často ukrývali vo svojom srdci. Dnes už netečie. Zostal po nej len tichý objekt spomienok. No jej prítomnosť nie je márna. Práve naopak – niekedy aj vyschnutý prameň zavlažuje. Nie telo, ale dušu. A možno aj nádej, že raz bude obnovená. Rovnako ako pamäť tohto miesta.
Dnes je park miestom, kde chátranie nejde ruka v ruke s beznádejou. Je to melanchólia, ktorá má hĺbku. Mach na kameňoch, praskliny v lavičkách, ticho medzi stromami – všetko to tvorí obraz, v ktorom si človek môže konečne oddýchnuť od tempa sveta. Spomenúť si. A možno aj snívať.
Možno práve preto nesie meno svätej Anny – patrónky matiek, starých mám a tichých opôr. Ako by nám niekto chcel pripomenúť, že aj keď sa veci rozpadajú, stále majú zmysel. Že aj to, čo je na okraji pozornosti, môže byť srdcom krajiny.
Ak vás niekedy cesta zavedie do Modrého Kameňa, nezastavujte sa len pri hrade. Zíďte nižšie, k parku svätej Anny. Možno tam nenájdete atrakcie, ale nájdete niečo oveľa vzácnejšie: pokoj, ktorý nám dnes tak chýba. A možno i vlastnú spomienku, ktorú ste ešte nezažili.
