Na miestach, kde kedysi duneli konské kopytá a erby veštili moc, dnes šumí už len vietor a v tichu šeptá história. Mnohé hrady, zrúcaniny, kláštory a opustené miesta by sa dávno prepadli do ticha, nebyť skupiniek nadšencov, ktorí ich držia pri živote. Dobrovoľníci, ktorí nekričia, ale kopú, čistia, nosia, zháňajú a opravujú. V horúčavách, v daždi, cez víkend či sviatok. Len tak pre dobrý pocit. Pre krajinu. Pre nás.
Na Bzovíku som raz zazrel nenápadnú, no múdru vec. Kasičku s nápisom, že drobné od turistov pomáhajú udržiavať život na tomto opustenom mieste. Nie výkrik do tmy, ale jednoduchý symbol dôvery a pokračovania. A ja som si vtedy povedal prečo to nie je všade?
Čoraz viac ľudí objavuje krásu slovenských pamiatok, ktoré už dávno nemajú svojich majiteľov, zato majú svojich strážcov. Tých neviditeľných hrdinov, ktorí im dávajú druhý dych. A možno by nebolo zlé, keby sme im my, návštevníci, vedeli dať aspoň druhý krok v podobe podpory. Či už mincou do zabezpečenej schránky, QR kódom na skale alebo dobrovoľným darom cez mobil.

Vo svete to funguje tak prečo nie aj u nás? Transparentné príspevky priamo na údržbu, informačné tabule s príbehom, mobilné aplikácie s možnosťou podporiť prácu dobrovoľníkov jedným klikom. Malé gestá, ktoré môžu vytvoriť veľké veci.
Nie všetci môžeme chodiť miešať maltu. Nie všetci vieme murovať. Ale všetci môžeme pomôcť. Aj jedným eurom. Aj zdieľaním. Aj pochvalným slovom.
Stačila by jedna drobná kasička. Nenápadná, drevom obložená, vkusná ako súčasť miesta. Žiadna pestrofarebná pokladnička, ale skôr „kameň, ktorý vracia“. Pevne ukotvená do múru či zeme, chránená pred dobrodruhmi aj poveternostnými náladami. A pri nej tabuľka s jednoduchou výzvou:
„Ak vám toto miesto dalo krásu, darujte mu dych.“
Lebo ak chceme, aby kamene hovorili aj zajtra, musíme dnes načúvať tým, ktorí im dávajú hlas.