Predstavte si tú drámu: Súkromná akcia umeleckej hviezdy mimo materskej inštitúcie. Honosné priestory, prestížna lokalita, rozžiarené oči študentiek, šum šampanského. A do toho tragická absencia rekvizít. Nemáme manikúrové nožničky! Chýba vlajočka! Niet dáždnika!
Katastrofa sa odvráti len jedným spôsobom – výletom do skladu Štátnej opery v Banskej Bystrici. Tam totiž sedí jeden ten rekvizitár. Taký ten, čo má kľúče. Taký ten, čo podpisuje hmotnú zodpovednosť. Taký ten, čo si za minimálnu mzdu chodí po šesť podpisov, keď chce kúpiť špagát.
Tak si teda dotyčná pani príde – šarmantne a s očakávaním servisu – a povie: „Požičiaš mi tie veci? Potrebujem to.“
„Nemôžem,“ odpovie rekvizitár. „Tie veci potrebujeme na skúšky a predstavenia. Nemáme náhradné. Keď sa pokazia, nik nám nekúpi nové.“
Logické? Samozrejme. Ale žiaľ, logika ešte nikdy nezastavila umeleckú nadradenosť.
Na druhý deň, keď rekvizitár nie je v práci, prichádza B-variant. Návšteva u vedúceho umelecko-technickej prevádzky, ktorému dotyčná s výrazom „veď je to len dáždnik“ vyrozpráva umeleckú výhovorku. Vedúci – síce bez akejkoľvek hmotnej zodpovednosti, zato s ochotou byť nápomocný – ide na vrátnicu vypýtať kľúče od skladov. Kľúče od miestnosti, v ktorej je majetok za niekoľko tisíc eur.
A vybavené. Otvorené, požičané. Ako v požičovni.
Súkromný kšeft je zachránený, vlajočka vejúca, nožničky strihajú, dáždnik tieni.
A teraz kontrast.
Rekvizitár, keď niečo potrebuje do opery, v rámci svojej oficiálnej náplne práce, musí:
vybaviť povolenie,
spísať žiadosť,
zohnať šesť (áno, šesť) podpisov,
ísť kúpiť predmet,
prefotiť bloček,
spísať zúčtovanie,
zohnať ďalších šesť podpisov,
a nakoniec sa nechať ponižovať v kanceláriách pri odovzdávaní dokumentácie, zatiaľ čo na neho niekto zhora pozerá ako na ranné exkrementy spoločenskej hierarchie.
A to všetko pre jeden špagát, kladivo alebo lampáš.
Ale keď si umelecká celebrita…
…jednoducho si zájdeš do cudzieho skladu. Nechá si otvoriť dvere. Vezme, čo chce. A hotovo.
Žiadne podpisy. Žiadna zodpovednosť. Len chuť mať dáždnik do Bratislavy na vlastnú show.
A niekde pri tom celom ostáva stáť ten rekvizitár, ktorý by išiel do basy, keby sa tie veci stratili alebo poškodili. Ale ktorého sa nik nespýtal...
P.S. Nabudúce, keď budeš zháňať nožničky alebo dáždnik na súkromnú akciu, mám výborný tip:
Hovorí sa tomu „vlastná taška do čínskeho obchodu“.
Stojí to 5 eur, dá sa to kúpiť bez podpisov a – predstav si – je to tvoje. Navždy.
A hlavne, nikto ti to nebude musieť požičiavať zo skladu, za ktorý ty nenesieš hmotnú zodpovednosť...
