Keď zomrel Otto von Habsburg v roku 2011, z médií zaznela veta: „Zomrel posledný korunný princ Rakúsko-Uhorska.“ Mnohí si možno pomysleli – čo to má ešte spoločné so Slovenskom? Odpoveď nie je jednoduchá, ale je pozoruhodne aktuálna.
Otto sa narodil v roku 1912, teda ešte pred zánikom monarchie. Ako syn posledného cisára Karola I. (uhorského Karola IV.) bol predurčený stať sa cisárom. No história sa rozhodla inak. Po roku 1918 sa z neho stal emigrant bez krajiny, no nie bez vízie. A práve v tejto vízii má Slovensko svoje miesto.
Uhorské dieťa bez trónu
Pre Slovensko bol Otto Habsburg živým mostom k niekdajšiemu Uhorsku, no bez nostalgie po starom režime. Namiesto imperiálnej rétoriky volil rešpekt a zdržanlivosť. Nikdy nevolal po návrate monarchie, hoci by na to mal dynastické právo. Namiesto toho sa stal hlasom pre znovuzrodenie Európy – demokratickej, zjednotenej a slobodnej.
Vo svojich pamätiach spomína, že Slovensko vnímal ako krajinu silných duchovných koreňov, kultúrnej skromnosti a civilizačnej pamäti, ktorá napriek geopolitickým otrasom nestratila vlastnú tvár.
Exilový monarcha, domáci Európan
V rokoch komunizmu bol Otto aktívnym kritikom totalitných režimov. Vystupoval proti Sovietskej nadvláde a obhajoval práva stredoeurópskych národov na slobodu a sebaurčenie. Práve vtedy začal byť rešpektovaný ako morálna autorita – nie kvôli menu, ale kvôli hodnotám, ktoré zastával.
Keď sa stal poslancom Európskeho parlamentu (1979 – 1999), presadzoval rozšírenie EÚ smerom na východ, vrátane Slovenska. Nie ako akt milosrdenstva, ale ako návrat domov. Veril, že bez krajín ako Slovensko nie je Európa úplná.
Habsburgovci bez koruny, ale s hlasom
Slovensko nikdy nebolo pre Otta exotikou. Bolo súčasťou jeho mapy sveta, formovanej rodinnou tradíciou i osobnou skúsenosťou. Po páde železnej opony navštívil aj slovenské mestá, zúčastnil sa diskusií o kultúrnej identite, zanechal svedectvo o tom, že história nie je vecou pomníkov, ale dialógu.
Jeho podpora demokratických iniciatív a kresťanských hodnôt nachádzala odozvu najmä u slovenských konzervatívnych elít, intelektuálov a cirkevných predstaviteľov. Bol vnímaný ako človek z iného sveta, ktorý však hovoril jazykom budúcnosti.
Posledná rozlúčka so stredoeurópskou epochou
Jeho pohreb vo Viedni v roku 2011 bol symbolickým návratom dynastie tam, kde to všetko začalo a skončilo. Zo Slovenska prišli delegácie, ale aj jednoduchí ľudia, ktorých zaujímala kultúrna pamäť regiónu. Viedenská katedrála sv. Štefana sa premenila na miesto, kde sa stretli dejiny s vizionárstvom.
Otto von Habsburg nezanechal monarchiu, ale myšlienku Európy bez múrov a bez nadradenosti. V tomto zmysle je jeho odkaz pre Slovensko stále živý – nie ako panovník minulosti, ale ako občan budúcnosti.
Citát na záver
„Sloboda nie je dar, ktorý môžeme považovať za samozrejmý. Je to úloha.“
– Otto von Habsburg
