Keď sa povie Novohrad, málokomu dnes napadne, že tento kraj plný tichých dedín, skromných kostolíkov a pokojných kopcov kedysi očaril jedného z najvýznamnejších maďarských spisovateľov Kálmána Mikszátha. No práve z tohto prostredia vyrástla jedna z jeho najznámejších próz a to Dáždnik svätého Petra (Szent Péter esernyője), ktorá spája dedinskú poetiku s iróniou a hlbokým porozumením ľudskej duši.
Mikszáth, ktorý sa narodil v obci Szklabonya (dnešná Sklabiná pri Veľkom Krtíši), si Novohrad nenosil len v srdci, nosil ho vo svojich príbehoch, v dialógoch postáv, v opisoch prírody, aj v sociálnej kritike. Bol kronikárom jednoduchých ľudí, ich láskavého humoru i tragikomických osudov. Jeho tvorba je mostom medzi svetom feudalizmu a moderny, medzi mestom a dedinou, medzi vierou a rozumom.
Dáždnik ako zázrak aj klamstvo
V románe, ktorý vznikol na prelome 19. a 20. storočia, sledujeme príbeh siroty Veroniky, ktorú istý dobrák „ochráni“ pred dažďom veľkým červeným dáždnikom a obec to vyhodnotí ako božie znamenie. Dáždnik sa stane relikviou, akousi miestnou „ikonou svätosti“. Mikszáth tu brilantne mieša iróniu, vieru a potrebu ľudí veriť v niečo vyššie, nie preto, že sú naivní, ale preto, že ich každodenný život si to vyžaduje.
A kde to všetko vzniklo? Práve v Novohrade. V tých kostolných laviciach, kde sa šeptá o zázrakoch, v krčmách, kde sa miešajú pravdy s výmyslami, v domoch, kde každé rozhodnutie má dôsledok na generácie dopredu.
Miesto, ktoré rozpráva samo
Novohrad nie je v Mikszáthových dielach len tichou kulisou, je živou postavou. Dedinské dvory, suché polia, kamenné cesty, ale aj ľudia, mlynári, farári, sudcovia, všetci nesú archetypálny odkaz. Román Dáždnik svätého Petra je nielen literárne dielo, ale aj etnografický poklad, svedectvo o tom, aký bol tento kraj dôverčivý, čestný, ale aj trochu poverčivý.
Prečo by nás to malo zaujímať dnes?
Pretože dnes, keď sa kultúrna pamäť rozplýva v rýchlych algoritmoch a trendoch, je návrat k Mikszáthovi návratom k úprimnosti rozprávania. Jeho diela majú stále čo povedať o spoločnosti, viere, hlúposti, ale najmä o nádeji. A možno aj o tom, že každý z nás má niekde svoj vlastný „svätý dáždnik“, ktorý mu raz niekto podal v tichu obyčajného dňa.
Tak prečo si ho znova nerozložiť?
