Minimálna mzda? Priemerná mzda? Často kladená otázka zamestnancov, ktorí vykonávajú tu ktorú danú prácu a často diskutovaná téma zamestnávateľov, ktorí ju neradi dávajú a ešte menej radšej zvyšujú za účelom dosiahnutia, čo najväčšieho zisku.
Na Slovensku zamestnávatelia vyplácajú takú mzdu, za akú sú ochotní zamestnanci pracovať, bez ohľadu na vykonávanú prácu a bez ohľadu na zamestnávateľa, či ide o Slovenskú firmu, alebo zahraničného investora, ktorý sem prišiel za účelom ekonomickej turistiky, za účelom dosiahnutia čo najväčšieho zisku a čo najmenších nákladov na výrobu využitím lacnej pracovnej sily. Rozdiely robí aj to v akom regióne pracujete a aká je tam percentuálna miera nezamestnanosti, čo má za následok umelé držanie mzdy na nízkej úrovni, nakoľko zamestnávateľa majú oproti zamestnancom výhodu a nemajú konkurenciu a tak sú ľudia nútení pracovať za podpriemerné mzdy, aby si ako tak zabezpečili pokrytie nevyhnutných životných nákladov, lebo nemajú inú možnosť platenej práce vo svojom regióne či blízkom okolí, pokiaľ si nemôžu z rôznych dôvodov dovoliť vycestovať ďalej, poprípade na dlhšie obdobie za lepšie platenou prácou. Nie je hádam cieľom, aby sme všetci skončili v Bratislavskom kraji...
Tu sa dostáva do popredia otázka...? Kde je kapitál, ktorý vyprodukujú zamestnanci? Aj napriek tomu, že väčšina zamestnávateľov sa sťažuje na nedostatok objednávok a odbytu, zamestnanci musia robiť nadčasové hodiny (aj nad ráme zákonníka práce), čím vytvárajú ďalšiu produkciu, ktorú kamióny neustále odvážajú. Platí tu taktika zo strany zamestnávateľov Bu! Bu! Bu! – ktorá už dávno inde vo vyspelom svete neplatí a je roky prekonaná. Kam až sú schopní niektorí zamestnávatelia zájsť? Čo už hraničí s ľudskou dôstojnosťou a jej pošliapaním zo strany zamestnávateľov?
To čo je bežný štandard, poprípade nevyhnutnosť a v iných častiach Európy samozrejmosť je na Slovensku stále vnímané ako luxus, ktorý si bežný pracujúci občan v niektorých regiónoch na Slovensku nemôže dovoliť. Kto profituje z nízkej životnej úrovne na Slovensku? A ako dlho ešte? Jednou z odpovedí môže byť pretrvávajúci individualizmus Slovákov, ktorí nie sú schopní v dostatočnej miere organizovať sa a tak prevaha zamestnávateľov neustále valcuje nárok, ktorý by mal byť samozrejmosťou pre každého pracujúceho, ktorý svoj čas obetuje nielen v prospech mzdy ale aj zisku, ktorý je vo veľa prípadoch „odvážaný“ do zahraničia. Posledné obdobie však na Slovensku predstavuje ako takú nádej, že sa začíname ale žiaľ len veľmi pomaly prebúdzať! Pre každého môže byť spravodlivá mzda „niečo“ iné, ale základ je otvoriť celospoločenskú diskusiu o tom, kde sú minimálne jej hranice teda aspoň začiatok!
