Je to skúsenosť ktorú pozná a pocítilo na vlastnej koži dlhšiu, alebo kratšiu dobu menšie percento obyvateľov Slovenska, ale napriek tomu je to každodenná realita tisícov obyvateľov na Slovensku. Kto to zažil na vlastnej koži, vie o čom je reč. Nie každý má to šťastie a silu sa z tejto situácie dostať sám čo najrýchlejšie. Pravdu povediac čím dlhšie to trvá tým je to ťažšie. Horšie sú na tom tí čo sú odkázaný sami na seba, bez možnosti akéhokoľvek rodinného zázemia a morálnej opory. Rozpoviem vám príbeh jednej pani, príbeh ktorý je len jedným z tisícov a predsa má niečo spoločné s mnohými, ktorí túto skúsenosť pocítili na vlastnej koži. Pani Katarína, päťdesiat osem ročná, rozvedená.
Pred pár rokmi, ako to už býva sa stala nepotrebným článkom na pracovnom trhu, veľmi rýchlo nahraditeľným. Absolventka školy úžitkového výtvarníctva, bývalá výtvarníčka propagačného výtvarníctva, pracovníčka akvizície, neskôr knihovníčka a napokon upratovačka. Krehká, jemnocitná, odkázaná takmer sama na seba, životom skúšaná po rôznych životných skúškach a peripetiách napokon skončila s malou dušičkou ako uchádzač o zamestnanie na Úrade práce bez ďalšej motivácie. Iste to poznáte, evidencia, papiere, dotazníky a hľadanie si zamestnania. To nehovoriac o lístkoch, ktoré si musíte dať mesiac čo mesiac niekde potvrdiť a na ktorý vám firma alebo organizácia napíše, že ste pre nich nepotrebný.
Niekde vás príjmu vľúdne s pochopením, inde vás už od dverí otočia s tým, že takéto potvrdenia nedávajú. Niekde slušne a niekde hrubo. To nehovoriac o tom, že vás niekde osočia, že vám lístoček z úradu nepotvrdia, lebo zaiste takéto lístočky zbierate a potom ich pred Úradom práce predávate rómom. Človek s malou dušičkou a ešte menším sebavedomím, pri takomto jednaní a skúsenostiach veľmi rýchlo príde aj o poslednú kvapku sebavedomia a sebadôvery a je na tom horšie ako predtým. A takto to ide dookola, až je človek napokon v takom stave, že aj on sám si to prestáva uvedomovať. Ubitý, zlomený znechutený, potupený bez sily odolávať, až mu to celé začne pripadať ako samozrejmosť. Začne sa na seba pozerať, ako na piate koleso voza.
Po vybavení všetkých administratívnych záležitostiach vám pridelia sociálnu dávku a ak ste ten šťastnejší a máte aj nejaký ten jednoizbový byt, tak aj príspevok na bývanie čo spolu činí 117,20 euro mesačne. Čo vás čaká? Zaplatíte si byt, energie , čo je samozrejme prvoradé. Nikto nechce skončiť na ulici. Za to všetko dáte asi tak pri všetkej skromnosti 76 euro. Ostane vám 41,20 euro. Asi tak 10,30 euro na týždeň čo činí 1,47 euro na jeden deň. Skvele. Čo s tým? Čaká vás bohatá hostina. Na raňajky rožky, na obed rožky a na večeru to isté. Ste šťastný ak si k tým rožkom môžete dovoliť raz za týždeň kúpiť jedno maslo a tak dva krát do týždňa aj nejaký ten liter mlieka. Fajn. Istý čas to vydržíte a čo potom? Čo keď to trvá rok, nebodaj dlhšie.
K tomu by sa iste vedel vyjadriť nie jeden lekár. Čaká vás vyčerpanie rezervy vitamínov a minerálov z jednostrannej stravy, ktoré máte uložené v kostiach a tkanivách. Pomaly ale isto vás čaká avitaminóza. Váš organizmus začne živoriť. Ako prvý prejav sa dostaví únava, trvalá vyčerpanosť, neskôr apatia a napokon depresia. Skvele, po tom všetkom ste plný elánu, sily a optimizmu hľadať si vhodné zamestnanie a podávať v ňom 100% výkon! A aby toho nebolo málo, po istom čase „zaháľania“ vás pošlú odrábať sociálnu dávku. Áno tých 61,60 euro. Ak by ste náhodou odmietli tak vám ju jednoducho zoberú pre nespoluprácu s úradom.
A tak vám neostáva nič iné len sa podriadiť a ísť si odrobiť štyri dni po osem hodín do mesiaca. Ak sa vám podarí v inštitúcií do ktorej vás pošlú, tak si môžete dohodnúť ktoré štyri dni to budú, teda ak budú ochotný byť ústretový a ak náhodou od hladu nevládzete tak vám to rozdelia na osem dní po štyri hodiny. Takže od šťastia ste celý bez seba, že tam nemusíte byť celý deň a že vám ostane kúsok energie na cestu domov. Domov prídete unavený, spotený, špinavý a hladný. Máte 1,47 euro na deň. Vystane otázka, čo si dnes kúpim? Mydlo, aby som sa umyl po náročnom dni? Prací prášok, aby som si opral veci ktoré som si ušpinil na verejnoprospešných prácach? Alebo tie rožky a nejaký ten liter mlieka, aby som dnes prežil a nebol hladný? Čo spravíte?
Asi si najskôr kúpite jadrové mydlo na pranie v ktorom si operiete odev, ktorí ste ušpinili na verejnoprospešných prácach a ktorým sa nebodaj aj umyjete. Aké praktické. A čo ostatné hygienické potreby? Domyslite si sami. Tých pár drobných čo máte, miniete na to aby ste sa umyli a oprali po príchode domov z verejnoprospešných prác, nehovoriac o tom že si deriete svoj vlastný odev, jediný, iný nemáte a nemáte si ho ani za čo kúpiť, nehovoriac o zimnom odeve, alebo obuvi. A keď si náhodou niečo kúpite v secon hande vo výpredaji za dve eura, tak ste šťastný ako blcha, ale večer zaspávate hladný, lebo vám neostalo na tie rožky. A to ste ešte šťastný človek, že ste nemuseli ísť k lekárovi po nejaké lieky, že vás nestihla nejaká viróza.
Nehovoriac o tom keby vám náhodou vypadla plomba a museli by ste ísť k zubárovi. Ani nepomyslieť, no proste by ste z toho mali hlavu v smútku. No čo k tomu dodať. Takto proste fungujete viac ako tri roky. Odrobíte si poctivo sociálku, prídete domov a padnete únavou. Vynaloženú energiu si rožkami prinavrátiť nemôžete, nestačí to a tak ste na tom horšie a horšie. Cítite sa využitý, zneužitý a potupený. Áno potupený, lebo tým utrpela vaša ľudská dôstojnosť, ktorá bola pošlapaná. Celé tie roky vidíte ako vás využívajú a nič nemôžete. Nemáte silu tomu vzdorovať, brániť sa. Proste nevládzete ani žiť nie to ešte vzdorovať a tak vám neostáva nič iné len vydržať. Dokedy?
