Na Slovensku (ale nielen tu) sa dejú čudné veci. Ešte pred pár mesiacmi by sme si povedali – len reči. Dnes sa však z týchto „rečí“ stáva realita. Akoby svet ovládol neviditeľný bubák, ktorého meno ešte nepoznáme, ale jeho tiene už vidno v správach aj medzi ľuďmi. Hovorí sa mu rôzne – zákon, nariadenie, rozhodnutie. Ale najmä – strach.
Každý má právo na svoj názor. Ešte stále. Zatiaľ. Ale stačí, že niekto povie, čo si myslí – a už je konšpirátor, bludár, dezolát. Ak nejde s prúdom, má smolu. No práve právo na iný názor je základ demokracie. A tú si dnes možno ničíme sami – mlčaním.
Nie je to tak dávno, keď si aj naši starí rodičia vraveli: „To sa predsa nemôže stať. Žijeme v civilizovanej krajine.“ A predsa sa stalo. Pomaly, potichu, nenápadne – až jedného dňa zmizla takmer celá etnická skupina. V Európe. V 20. storočí.
Hitler budoval Tretiu ríšu – s geneticky „čistým“ a dokonalým obyvateľstvom. Miesta pre židov, Rómov, telesne či duševne znevýhodnených nebolo. Testovali črty, triedili ľudí ako tovar. Oddeľovali „zrno od pliev“. Slovania patrili k tým druhým – dobrí tak akurát na špinavú robotu. A svet sa prizeral. Mlčky.
Rok 1945 ešte neskončil a už sme tu mali konfiškácie, súdy, znárodňovanie. Kto nedal „dobrovoľne“, tomu zobrali. Ľudia stratili pôdu, dobytok, domy – životné istoty, ktoré budovali celé generácie. A opäť – verili, že „nám sa to nemôže stať“. No stalo sa.
Rok 1950 – Barbarská noc. Rok 1968 – tanky, poníženie, normalizácia. Kto nesúhlasil, bol označený, degradovaný, perzekvovaný. Stačilo nepodľahnúť strachu – a prišiel trest.
Za 81 rokov sme prežili štyri zásadné udalosti, ktoré dramaticky zmenili život v krajine. To je v priemere každých 20 rokov jedna rana, po ktorej sa spamätávame desaťročia. A medzi tým len dúfame, že „už to nebude také zlé“. Ale história má pamäť. Otázka je – máme ju aj my?
Dnes sa opäť v tichosti schvaľujú zákony, o ktorých verejnosť nič nevie. Menia naše práva, slobody a pravidlá. A kto ich schvaľuje? Tí, ktorým sme dali hlas. Naša predĺžená ruka. Nami zvolená moc.
A my? My opäť len ticho šepkáme spoza plotov, poza dvere a steny. Spievame si v duchu nádejné piesne, no zároveň sa bojíme vysloviť nahlas – že niečo nie je v poriadku.
Myslíme si, že história je za nami. Že totalita, perzekúcie a zneužitie moci patria do starých kníh. Ale demokracia nie je večná, nie je samozrejmosť. Je krehká a závisí od nás – občanov. Nie je len o voľbách, ale aj o odvahe povedať „stačí“.
Demokracia môže byť najlepší systém – ak ho dokážeme udržať. Ale ak sa vzdáme hlasu, zmení sa na šepot. A šepot na ticho. A v tichu demokracia umiera.
Otázka na záver: Si občan alebo (ne)voľník?
Záleží na tebe, či sa z tvojho hlasu stane len ozvena za zatvorenými dverami.
