Vo verejnom sektore je zodpovednosť často formálna, ale moc neformálna.
Najmä v inštitúciách, kde je mlčanie cennejšie než odbornosť, tam, kde sa verejný majetok prelína s pevnou hierarchiou a zaužívanými zvykmi kde možno pozorovať prax, v ktorej zamestnanci nesú hmotnú zodpovednosť za oblasti, nad ktorými nemajú plnú rozhodovaciu právomoc.
Predstavme si zamestnanca, ktorý má zodpovednosť za určitý úsek majetku, napríklad sklad. Podpísal dohodu o hmotnej zodpovednosti. Ak dôjde k strate alebo poškodeniu majetku, právna zodpovednosť padá na jeho plecia. V praxi sa však môže stať, že s týmto majetkom nakladajú iné osoby a to nadriadení či kolegovia bez vedomia, súhlasu alebo riadneho záznamu. Niekedy na základe ústnych dohôd, inokedy pod vplyvom zaužívaných zvykov.
Zákonník práce definuje „zodpovednosť za škodu“, no realita pracovných vzťahov a kultúry v inštitúciách býva komplikovanejšia. Postaviť sa autorite, keď koná v rozpore s predpismi, môže byť náročné zvlášť tam, kde prežívajú nepísané pravidlá typu: „Kto mlčí, ten si miesto drží.“
Ak však hmotná zodpovednosť nie je sprevádzaná reálnou právomocou, vzniká etický paradox: ako môže niekto niesť následky za rozhodnutia, na ktoré nemá vplyv?
Vo verejnej sfére by malo byť samozrejmosťou, že zodpovednosť a kompetencia idú ruka v ruke. Ten, kto rozhoduje, by mal aj zodpovedať. A ten, kto zodpovedá, by mal mať možnosť rozhodnutie ovplyvniť alebo ho odmietnuť.
Tento problém však nie je len právny. Má aj hlboký etický rozmer. V mnohých pracovných prostrediach sa podobné praktiky prehliadajú, normalizujú alebo ospravedlňujú známymi frázami ako „pre dobro veci“, „pre kolektív“ alebo „veď sa to tak robí už roky“. Každé takéto „vždy to tak bolo“ však postupne eroduje dôveru v systém, oslabuje váhu pravidiel a oberá ľudí o pocit spravodlivosti.
Výsledkom je ticho. Ticho z obavy o zamestnanie, vzťahy či reputáciu. Ale spoločensky vzaté ticho neznamená len mlčanie. Ticho môže znamenať aj súhlas.
Ak sa má spoločnosť posúvať smerom k zodpovednosti, spravodlivosti a etike, nestačia len nové predpisy. Potrebujeme aj nový typ odvahy. Odvahu upozorniť na nejasné kompetencie, na svojvoľné rozhodovanie alebo na systémové slabiny. Odvahu klásť otázky aj tie nepríjemné. A napokon odvahu povedať „nie“, keď máme pochybnosti.
Pretože áno, mlčanie môže niekedy ochrániť vzťahy. Ale môže tiež udržiavať nespravodlivosť pri živote...
Poznámka autora:
Tento text sa vyjadruje k všeobecným javom a systémovým otázkam v rámci verejného sektora. Neobsahuje konkrétne mená ani názvy inštitúcií, a má slúžiť ako podnet k otvorenej spoločenskej diskusii o etike, zodpovednosti a kultúre práce. Nejde o priamu kritiku konkrétnej osoby či organizácie.
