Keď sa spýtate generácie narodených v 80. rokoch, kto bol ich prvý televízny strašiak, odpoveď bude zrejmá: Raťafák Plachta. Ten vysoký, plátený tvor s hlavou ako bublina a hlasom ako z hlbokého podzemia, ktorý pomaly ťapkal po štúdiu, aby sa prihovoril deťom niekedy nežne, niekedy mrazivo. Bol súčasťou kultového československého programu, no jeho popularita presahovala obrazovku. Bol to paradox: strašidlo, ktoré sme si zamilovali.
Potom však zmizol. Z obrazoviek aj z našich dní. Bez rozlúčky. Kam sa vlastne podel?
Duch v plachte
Raťafák bol jedinečný zjav. V dobe, keď televízne postavičky žiarili farbami a optimizmom, prišiel on. Vysoký, biely, trocha strašidelný a veľmi pomalý. Ako by ani nepatril do sveta gumených zvieratiek a kreslených hrdinov. Bol ako duch medzi bábkami, biely prízrak z plátna, ktorý sa však namiesto strašenia učil viazať šnúrky a rozdával detské múdrosti.
Napriek svojmu výzoru nebol zlý. Skôr neohrabaný a dobrácky. Zrkadlil čosi veľmi ľudské: našu neistotu, zvedavosť, ale aj túžbu byť prijatý, aj keď sme „iní“.
Generácia, ktorá sa bála... a ďakovala
Zatiaľ čo Jů a Hele boli vždy veselí a hraví, Raťafák bol ich kontrapunkt. Pripomienka, že svet detstva nie je len dúhový. Pre mnohých rodičov bol postrachom: „Moje dieťa preplo vždy, keď sa objavil!“ spomínajú. Ale pre iných to bol iniciátor silnej nostalgie, ktorá pretrvala desaťročia.
Niet divu, že sa v internetových diskusiách objavujú vyznania ako:
„Ďakujem ti, Raťafák, že si mi ukázal, že aj strašidlá môžu byť kamaráti.“
Našli sme ho!
A teraz tá dobrá správa: Raťafák Plachta sa nestratil. Nezostal len spomienkou. Dnes „býva“ na hrade.
Konkrétne v Múzeu bábkarských kultúr a hračiek na hrade Modrý Kameň, kde je vystavený v stálej expozícii ako jeden z najvýraznejších televíznych hrdinov detskej éry Československa.
Stojí tam ako socha z pamäti, s hlavou sklopenou a telom z plátna. Už nestraší! Len ticho pripomína dobu, keď deti mali iné obavy ako TikTok.
Duch, ktorý si zaslúži návrat
Raťafák sa z obrazoviek vytratil v tichosti. Možno preto, že sa v novom miléniu nehodil do konceptu „pozitívneho a bezpečného detstva“. Možno preto, že prišli farebnejší, digitálnejší hrdinovia. Ale možno aj preto, že sme stratili odvahu učiť deti zvládať strach, nie ho len vytesňovať.
Možno by dnes opäť našiel svoje miesto. Ako ikonický antihrdina detstva, ako pamätník odvahy byť iný alebo len ako nostalgický kamarát, čo vie, že aj tiene môžu byť súčasťou svetla.
Výlet do minulosti
Ak chcete svojim deťom ukázať, že kedysi sa aj „strašidelné“ mohlo stať obľúbeným, urobte si výlet na Modrý Kameň. Raťafák vás tam čaká. Už síce nehovorí, ale aj mlčaním rozpráva o tom, kto sme boli.
Niektorí hrdinovia starnú so cťou. Iní sedia v múzeu a potichu nás pozorujú z „vitríny“. A možno si v duchu stále hovoria: „Haló, kamaráti...“
