Je to miesto, kde minulosť nezostala len medzi stránkami kroník. Dýcha, šepká a praská v starých trámoch. Palóc Múzeum v Balassagyarmate nie je len výstavná sieň. Je to duša regiónu, ktorá si pamätá, ako sa kedysi žilo, myslelo, verilo a snívalo.
Za kamenným portálom budovy z roku 1914, kde kedysi pochodovali vojaci, dnes vládne ticho. Ale nie prázdne. Ticho, ktoré si pýta pozornosť. Nábytok, čo pamätá štyri generácie. Výšivky, ktoré ženy šili pri večernom svetle lampy. Keramika, v ktorej sa ukladali svadobné koláče aj každodenná skromnosť.
Palóc múzeum nie je len o Palócoch. Je o dedinách, kde sa ešte aj jazyk krúti inak, kde sa slovenské, nemecké a maďarské korene stretli v jednom dvore. Kde každá sviečka mala svoj obrad, a každá smrť svoj koláč.
Tri trvalé expozície vás prevedú od kolísky po hrob. Doslova. Vstúpite do priestoru, kde je čas spomaliť, kde kroje nielen visia ale rozprávajú a kde knižnica Ivána Nagya je nielen regálom, ale spoveďou intelektuálneho zápalu za pravdu regiónu.
A potom, len pár krokov vedľa, pod holým nebom v Palóc ligete – Palóc Ház. Ľudová architektúra ako stuhnutý tanec minulosti: dom, stodola, kaplnka. Presťahované sem, zachránené ako pieseň pred zabudnutím.
Múzeum vás nezahlcuje. Neučí, ale vťahuje. Prsty si sami hľadajú textúru vyšívanej zásterky, oči blúdia po poličkách, kde aj obyčajná miska hovorí o svete, čo už nie je. Ale mohol by byť ak ho navštívite.
Tu sa deti učia nie z obrazoviek, ale z dreva, hlavy a srdca.
A keď vyjdete opäť von do zelene Palóc parku, kde stromy pamätajú viac ako archívy možno sa pristihnete, ako stojíte, mlčíte a cítite, že sa vo vás niečo pohlo.
Nie veľa múzeí vie, ako rozprávať bez slov.
Ale Palóc Múzeum vie. A kto ho raz navštívi, nesie si z neho ticho, ktoré hovorí viac než stovky exponátov.
Balassagyarmat je tam, kde nie je len múzeum, ale spomienka, čo sa ešte stále dá navštíviť.
