V čase, keď sa hrdosť šľachtických rodov nerodila len z erbov či majetkov, ale z povinnosti voči slabším a spoločnosti, vznikala v srdci Uhorska tradícia, ktorá dnes takmer zanikla. Šľachta Rakúsko-Uhorska nebola iba vrstvou privilegovaných, bola nositeľkou kultúry filantropie, kde bohatstvo znamenalo záväzok a darovanie bolo cnosťou.
Medzi mnohými šľachtickými rodmi, ktoré svoj majetok a čas venovali verejnoprospešným účelom, vynikala aj posledná modrokamenská grófka Gabriela Almásyová. Jej meno sa dodnes spája s nesmiernou obetavosťou a láskavosťou, ktorá nebola výnimkou, ale krásnym prejavom doby.
Rakúsko-uhorská šľachta bola odjakživa partnerom a oporou pre nemocnice, sirotince, predškolské zariadenia a sanatóriá. Organizovali zbierky, zakladali dobročinné spolky a neúnavne sa starali o sociálne slabších. V roku 1889 sa Gabriela Almásyová stala prezidentkou ženskej rady oblastnej organizácie Červeného kríža, čím nadviazala na dlhú tradíciu svojej rodiny Almásyovcov.
Pravidelné finančné a materiálne príspevky ich rodu putovali nielen do Gyuly, ale aj do Budapešti. Nešlo o jednorazové gestá, ale o systematickú, dlhotrvajúcu podporu, ktorá pomáhala meniť životy. Charita v ich podaní nebola divadlom pre verejnosť. Bola tichou, pokornou službou.
Šľachtické rodiny sa navzájom inšpirovali, a hoci sa ich spôsoby a oblasti pomoci líšili, jedno ich spájalo a to hlboký záväzok k spoločnosti. Filantropia nebola marketingovou stratégiou, ale životnou filozofiou.
A čo dnešná „elita“? Jej obraz sa zmenil na groteskný karneval povrchnosti a sebestrednosti. Dobročinnosť sa zmenila na exhibíciu, kde je viac dôležité ukázať sa na Instagrame s „dobročinným selfie“ než skutočne pomôcť.
Mnohí z dnešných magnátov, influencerov a pseudo-celebrit sa zapájajú do charity hlavne preto, aby si zvýšili sledovanosť, získali nových followerov alebo zakryli vlastné kontroverzie. Inšpirácie šľachtickým ideálom zodpovednosti a nezištnej pomoci tam hľadajme márne.
Kým grófka Almásyová nečakala na potlesk davov, dnešná elita často svoj „dobrý skutok“ predstiera, aby priam prilákali fotoaparáty a kamery. Ich darovanie je viac o budovaní osobného brandu než o úcte k tým, ktorí skutočne potrebujú pomoc.
Ak by sme mali byť k dnešku úprimní, noblesa šľachty z Rakúsko-Uhorska by nás mala viac učiť ako baviť. V dobe, keď je „dobročinnosť“ často len biznis, by sme mali spomenúť a pripomenúť si hodnoty, ktoré niesli mená ako Gabriela Almásyová. Pokoru, zodpovednosť a skutočnú lásku k blížnym.
Šľachta učila, že byť bohatým znamená byť služobníkom spoločnosti. Dnešná „elita“ by si mala od šľachticov vziať aspoň túto lekciu a prestať sa hrať na dobrodincov, keď je im bližšie vlastné ego než naozajstná pomoc.
A dnes?
Dnešná elita, akosi samovyvolená, s výtlakom z Instagramu a diplomom z reality show, má iný druh filantropie. Zainvestuje do kliniky, a potom tam nechá svojich zamestnancov robiť 16 hodín denne za minimálnu mzdu.
Grófka Almášiová sa starala o miestnych ako o rodinu. Dnešná „elita“ svojich ľudí outsourcuje do Bangladéša.
Stará aristokracia vedela, že privilégium nie je len krásne slovo pre povinnosť.
Dnešná „vyššia vrstva“?
Tá má len krásne auto a namiesto sirotincov otvára developerské projekty s názvom „Vila Kráľovná“, kde trojizbový holobyt stojí ako ročný rozpočet troch detských domovov. Kedysi mali grófky srdce. Dnes má „elita“ len značkový merch s logom svojho mena.
