Spravodlivá mzda. Minimálna mzda. Priemerná mzda. Často kladené otázky zo strany zamestnancov, ktorí denne vykonávajú konkrétnu prácu. A zároveň častá téma zamestnávateľov – najmä tých, ktorí mzdy neradi dávajú, a ešte menej ochotne ich zvyšujú. V snahe o čo najvyšší zisk sa z odmeňovania zamestnanca stáva len nevyhnutná položka v nákladoch.
Na Slovensku sa mzda často neurčuje podľa hodnoty práce, ale podľa toho, za koľko je ochotný zamestnanec pracovať. Bez ohľadu na kvalitu, odbornosť či náročnosť pracovnej pozície. Bez ohľadu na to, či ide o slovenského podnikateľa alebo zahraničného investora, ktorý tu podniká z číro ekonomickej motivácie – teda čo najlacnejšia pracovná sila, čo najvyšší zisk.
Rozdiely v mzdách ovplyvňuje aj región. V oblastiach s vysokou nezamestnanosťou si zamestnávatelia dovoľujú vyplácať podpriemerné mzdy. Majú totiž výhodu – nedostatok pracovných príležitostí v regióne núti ľudí prijať akúkoľvek ponuku. Aj za cenu nevyhovujúcich podmienok. Nie každý má možnosť alebo zdroje vycestovať za lepšie platenou prácou. A nie je predsa cieľom, aby sme všetci skončili v Bratislavskom kraji.
Tu sa natíska zásadná otázka: Kam sa podel kapitál, ktorý zamestnanci vytvárajú?
Zatiaľ čo mnohí zamestnávatelia sa sťažujú na nedostatok objednávok, pracovníci sú tlačení do nadčasov – často aj za hranicou zákonníka práce. Produkcia pritom neklesá, kamióny s tovarom neustále opúšťajú brány fabrík. Zdá sa, že známa taktika „Bu-bu-bu“ stále funguje – hoci vo vyspelých krajinách ju už dávno prekročili ako prežitok.
Kam až sú ochotní niektorí zamestnávatelia zájsť? Kedy ich prístup začne ohrozovať ľudskú dôstojnosť?
To, čo je v mnohých častiach Európy štandardom – ba samozrejmosťou – sa na Slovensku stále javí ako luxus. Kto vlastne profituje z nízkej životnej úrovne v krajine? A dokedy?
Jednou z príčin môže byť pretrvávajúci slovenský individualizmus. Nedostatok organizovanosti medzi pracujúcimi spôsobuje, že prevaha zamestnávateľov systematicky valcuje legitímne nároky zamestnancov. Nároky, ktoré by v civilizovanej spoločnosti mali byť samozrejmosťou.
Dnešné dianie však zároveň ponúka slabý záblesk nádeje – začíname sa, hoci veľmi pomaly, prebúdzať.
Spravodlivá mzda môže pre každého znamenať niečo iné. No jedna vec je istá: spoločenská diskusia o minimálnych štandardoch musí začať. A nie rečami, ale konkrétnymi činmi. Lebo slušná mzda nie je benefit – je základ dôstojného života.
