Sú miesta, kde verejná inštitúcia znamená službu občanom. A potom sú miesta, kde „verejná“ znamená čisto rodinná. Miesta, kde rozpočet síce prichádza z verejných zdrojov, ale rozhodnutia sa dejú za zatvorenými dverami v úzkom kruhu „našich ľudí“. A ak nie ste ich človek tak v tom prípade sa nepočíta s vami, ale proti vám.
V takejto inštitúcii je ťažké nezakopnúť o hierarchiu, ktorá neslúži na riadenie práce, ale na udržiavanie moci. Nie odbornosť, skúsenosti či práca rozhodujú. Rozhoduje pocit nadradenosti. A ten sa tu prenáša generáciami.
„Ja jediný mám na to právo.“
Táto veta je základným kameňom celého systému. Výsada nie je viazaná na kompetenciu. Výsada je viazaná na meno, prípadne priezvisko, v ideálnom prípade aj na krvný obeh. Všetko ostatné je prekážkou.
Keď pravidlá platia len pre niekoho
V takýchto inštitúciách bývajú pravidlá detailne napísané. No slúžia najmä ako nástroj selekcie: buď ich použijeme na niekoho, kto je nepohodlný, alebo ich s láskou ignorujeme, ak ide o „svojho človeka“. Hmotná zodpovednosť, pracovné predpisy, etický kódex, to všetko sa ohýba podľa potreby.
Ak máte odvahu upozorniť na dodržiavanie noriem, nečakajte vďaku. Čakajte napomenutie s jasným odkazom: „Už si to zapísali.“ Nie do evidencie ale do pamäti systému.
Byť samostatný? Neodpustiteľné.
V prostredí, kde sa uprednostňuje lojalita nad integritou, sa samostatné myslenie trestá. Nie verejne. To nie. Trest príde ticho inou formou trestu trebárs aj šeptom šíreného naratívu, že „nie je tímový hráč“.
Zatiaľ čo niektorí zodpovední pracovníci doťahujú detaily pri svojej práci, iní si v pozadí budujú vlastné projekty dajme tomu aj s pomocou systému, ktorý by mal slúžiť hlavne verejným záujmom a nemal by mať nič spoločné s vedľajšími súkromnými aktivitami. Ak sa ozvete, ste označený ako problémový. A problém treba „riešiť“. Teda vás!
Rodinný klub s vlastným zákonníkom
Nad všetkým tým visí jeden neviditeľný nápis: „Toto nie je vaša inštitúcia.“ A to platí, aj keď ste tam roky, aj keď ste odborne zdatní, aj keď ste sa snažili pracovať čestne. Lebo inštitúcia už nie je verejná. Je rodinná. A rodina si zvykne právo na pravdu vykladať po svojom...
Ale existuje nádej
Nádej prichádza vždy, keď sa nájde niekto, kto to všetko zaznamená. Kto nepodľahne pocitu bezmocnosti a hoci nemá moc zmeniť celý systém, má odvahu ho popísať. Aj keď len ako tichý svedok absurdít, ktoré sa odohrávajú v tichosti inštitucionálneho systému.
Nie preto, aby bojoval. Ale preto, aby si pamätal. Lebo história verejných inštitúcií nie je len o tých, ktorí rozhodujú, ale aj o tých, ktorí si dovolili neskloniť hlavu.
Upozornenie autora:
Obsah tohto článku je založený na osobných pozorovaniach, skúsenostiach a všeobecných úvahách o fungovaní niektorých verejných inštitúcií. Všetky opisy, postavy a situácie sú zovšeobecnené alebo upravené tak, aby neodkazovali na žiadnu konkrétnu osobu, inštitúciu či udalosť. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, organizáciami alebo udalosťami je čisto náhodná. Článok neslúži ako obvinenie ani faktické tvrdenie, ale ako reflexia autora nad širšími spoločenskými javmi.
