Vitajte vo svete, kde sa kostýmy magicky ocitnú na hercoch, parochne sa samé upravia na centimetre presne, svetlá sa rozsvietia v dokonalom rytme emócií a zvuk znie tak, že sa vám zježia chlpy.
A rekvizity? Samy vylezú z krabice, skočia na pódium a potom sa s poklonou odsunú späť. V prestávke si dajú cigaretu za divadlom a potom sa samé opravujú v dielni. Ak treba, prefarbia sa, zmenšia či zväčšia podľa potreby réžie. Vraj niektoré sa už samy aj fakturujú. V noci potichu reorganizujú sklad a cez víkendy skromne dobrovoľníčia na výstavách. Bez nároku na stravné, samozrejme. A keď sa o ne príde, nájdu si samy nový domov – možno na plesoch, možno v televíznych šou. Na svojej kariére vôbec nepracujú, to je len taký malý vedľajší produkt ich existencie. Ostatní si ich ani nevšimnú, ale keď náhodou zablikajú na javisku, celá sála stuhne v obdivnom tichu, ako by práve uviedli najväčšiu hviezdu večera. Kto by predsa potreboval, aby im niekto pomohol? Na čo by to robili? Oni sú predsa profesionálky – majú všetko pod kontrolou, a o ostatné sa už postará ich mystická schopnosť zmiznúť, ak to situácia vyžaduje. A zázraky? O to sa už nestaráme. To je len práca rekvizitára.
Podlaha? Leskne sa, ako by ju lízala šľachta. Záchody? Voňajú po ružiach, aj keď ich navštívil celý orchester.
Toto všetko sa deje bez ľudí. Bez mena. Bez nároku. Bez nároku na vďaku.
Kto vlastne robí tú „neviditeľnú“ prácu?
Garderóbierka? Tá neexistuje, kostýmy sa predsa vešajú a žehlia samy.
Vlásenkárka? Kdeže, parochne sa nasadzujú telepaticky.
Zvukár? Len mačká čudlíky, nič to nie je.
Osvetľovač? Postaví sa do rohu, občas blikne a je za hviezdu.
Technik? Má predĺžené ruky a ťahá kulisy ako Pan Boh.
Rekvizitár? To je ten, čo z vínového džúsu spraví burgundské ročník 1897, z peny na holenie zmrzlinu a z mydla sviečkovú. Ten, čo dokáže zo starého záchodového sedadla vyrobiť artefakt z Versailles a potom ho celú noc držať v tieni kulisy, aby spadol v presnej sekunde, ako keby to bolo náhodou. Ale nebojte sa – plat má primeraný... k pocitu, že to robí z lásky.
Upratovačka? Moment, čo? To nie je umenie! To je len tá teta s mopom, ktorá ráno o piatej umýva divadlo, aby nikto nevidel, ako to vyzerá po umení.
Chýbaš? Až vtedy si ťa všimnú
Keď hercovi chýba rekvizita a zrúti sa ako dielo postavené na kocke masla.
Keď svetlá zhasnú uprostred árie.
Keď mikrofón nefunguje a sólista spieva do vákua.
Keď smrdí záchod.
Keď podlaha lepí a kostýmy páchu.
A keď sa konečne niekto ozve – čuduj sa svete – dostane sa mu odpovede:
„Ale veď tu sme kvôli láske k umeniu!“
A teraz si to predstavte...
Že všetci títo ľudia to robia každý deň.
Bez statusu. Bez zmlúv na všetko, čo skutočne robia.
Bez nároku na uznanie, ale zato s pravidelnou presnosťou.
A teraz si, milý čitateľ, predstav rekvizitára – áno, tú záhadnú postavu v čiernom tričku, čo sa mihne pred premiérou s kladivom v jednej ruke a plastovým kuraťom v druhej. Myslíš si, že mu niekto dá rozpočet? Omyl. Čuduj sa svete, v krajine divov menom štátna kultúra, rekvizitár nielenže navrhuje, vyrába, nosí a opravuje, ale — fanfára prosím — ešte si aj platí! Za čo? No predsa za rekvizity! Lebo v opernom podsvetí platí, že najlepšia motivácia je finančná sebadeštrukcia.
Treba zohnať 17 rovnakých zrkadiel s mosadzným rámom do dobovej scény? „Zabehnem do starožitníctva a nechám tam pol výplaty,“ povie si rekvizitár, zatiaľ čo iní v divadle debatujú, či sa cez obed podáva aj dezert. A keď raz, len raz, zdvihne obočie a odmietne kúpiť vlastnou kartou sadu historických pohárov „lebo to je už fakt na hlavu,“ odpoveď prichádza bleskurýchlo: „A prečo si taký problémový? Veď doteraz si to robil rád...“
A tu sme, vážení. V krajine, kde si pracovník v štátnom divadle musí na rekvizity nielen spomenúť, nielen ich zháňať v daždi a mraze, ale ich aj zaplatiť, akoby ich šiel darovať do tomboly. A potom ešte vypísať bloček, čo sa možno stratí v papierovej Jurešovej skrini menom „účtovňa“.
No veď kto by nechcel platiť za to, aby mohol pracovať?
„To nie je tvoja práca, ale mohol by si to spraviť.“
Možno to nikdy nebude titulka.
Možno naše mená nikdy nezaznejú v potlesku.
A možno nám budú hovoriť, že máme byť ticho – veď sme len pozadie.
Ale každé divadlo, každý koncert, každý výnimočný večer, ktorý sa na javisku udeje, stojí na rukách, ktoré nie sú vidieť.
Na potu, ktorý sa nepočíta.
Na nadčasoch, ktoré sa nezapíšu.
Na úsilí, ktoré sa nepovažuje za hodné výplatnej pásky.
A preto nie –
nežiadame vavríny.
Ani červené koberce.
Žiadame len, aby aj neviditeľní ľudia boli videní.
Aby aj práca, ktorá nezažiari pod reflektorom, bola považovaná za hodnú dôstojnosti.
Aby aj človek v čiernom v zákulisí mohol zdvihnúť hlavu a povedať:
„Áno, aj ja som súčasťou tohto zázraku.“
Lebo kým budete vnímať divadlo ako chrám krásy, nezabúdajte:
Aj ten chrám by sa dávno prepadol, keby ho teta s mopom každé ráno s vytrvalosťou neleštila, zatiaľ čo si pán riaditeľ v zrkadle skúša výraz génia.
Lebo bez garderóbierok, vlásenkárok, technikov, osvetľovačov, zvukárov, rekvizitárov (s vínom z malinovky) a upratovačiek by ten divadelný zázrak dávno padol.
Nie s oponou, ale s rachotom.
Fiktívne prehlásenie riaditeľa pre interný bulletin (ktorý si aj tak nikto neprečíta):
„My si rekvizity nesmierne vážime – najmä keď sú zadarmo. A naši rekvizitári? To sú hotoví alchymisti! Z ničoho vedia vytvoriť všetko. Doslova. Lebo im nič nedáme. A oni aj tak donesú. Z domu. Z trhu. Z bazára. Z vlastného srdca. A účtu.“
„Veď čo by už len robili s výplatou? Kúpili si teplý obed? Nie, nie, to by bola škoda... Radšej za to kúpia husľové puzdro pre druhý obraz tretej scény, ktoré nikto nevidí, ale keby chýbalo, všetci by si to všimli.“
Do budúcna plánujeme rekvizity úplne zrušiť a nahradiť ich improvizáciou. Divák si domyslí a všetci budeme šťastní.
S láskou k umeniu a nulovým rozpočtom,
Ing. Zbytočnosť Odignorovaný, MBA
Riaditeľ oddelenia Estetického Sebaklamu a Prevádzkového Umeleckého Divu
