OK, prečo nie. Sex v meste mám napozeraný a v NY som bola niekoľkokrát a vždy som to milovala. Dobre, bola som vždy ako turistka a vždy len na niekoľko dní a áno, vždy som veľa nakupovala, ale NY bol vždy úžasný. Tak sme našli byt na Manhattane, manžela som poslala ako predvoj a pred pár týždňami som sa zbalila a vyrazila aj ja.
Prvé dni som sa hlavne veľa prechádzala. Potrebovala som vychodiť môj jetleg a tiež nezaspať v strede dňa. Obišla som niektoré moje obľúbené miesta, bola som zakývať Soche slobody a okukla som moju novú štvrť – Financial district. Dozrel však čas, aby som začala niečo robiť. Ako dobrá novomanželka, skúsim niečo variť a piecť a tak som vyrazila do potravín. Hľadala som hypermarket, supermarket, alebo aspoň nejaký market, ale na Manhattane je priestor to najvzácnejšie, takže potraviny sú tu len maličké (rozumej s malým výberom a super drahé). No nič, poradím si, hľadám múku – hladká, hrubá, polohrubá – akú mi to mamina radila do bábovky? To je jedno, tu majú len múku. No majú viac druhov samozrejme, každý má iný obrázok a niektoré sa mi zdajú z iných zrniek. A samozrejme niektoré sú eko, bio a organické. Ako všetko. Moja stará mama by tu zarobila majland, lebo jej vajíčka sú od takých sliepok, čo behajú po záhrade, jablká z ozajstného stromu a štrúdle ručne ťahané. Škoda, že sa nedajú poslať poštou.
Vyberám múku podľa vzájomných sympatií a podobný postup sa opakuje pri smotane ne varenie, vanilkovom cukre (nemajú vôbec, kupujem cukor a vanilkový extrakt) a dorazili ma práškom do pečiva. Do mojej bábovky ide 1 (slovom jeden) prášok do pečiva. No hej, ale tuto v Amerike ich predávajú v polkilovej plechovke. No nič, bude to od oka. Bábovka sa podarila tak od oka, môj manžel je ale nadšený, lebo na Manhattane je hocičo domáce ohrozený druh. Tu sa nepečie, tu sa objednáva. Nabudúce skúsim múku so žmurkajúcim farmárom – tá bude mať určite ešte väčší úspech.
Včera mi odpadol opätok z topánočky a tak ma čaká nové zadanie – nájsť obuvníka na Manhattane. Napodiv to nebol až taký problém, nakoľko všetci bankári si dávajú za 5 dolárov leštiť topánky počas obedňajšej prestávky. Niektorí by si síce mohli ušetriť leštenie a radšej si kúpiť nové topánky (lebo dieru vidno, aj keď je vyleštená). Pán obuvník sa ma pýta, či hovorím rusky a tak ho musím sklamať, hoci ho utešujem, že jazykovú skupinu uhádol. Volá sa Adam a je zo Sibíri a dáva mi vizitku. Myslím, že veľmi správne odhadol, že mám doma DOSŤ veľa topánok a tak budem stála zákazníčka.
Po ceste od obuvníka ma na ulici oslovujú turisti, pýtajú sa na smer. Tuším som podrástla o dobrý centimeter (tí, čo ma poznajú, vedia, že by to bol pre mňa slušný postup), naozaj už vyzerám ako Newyorčanka? Asi preto, že už nechodím s mapkou v ruke. Mapu metra som si stiahla v aplikácii do telefónu. Odporúčam. Píšu tam aj o rôznych obchádzkach a výlukach, lebo ja tomu pánovi, čo hlási na stanici do mikrofónu aj tak nič nerozumiem („The train chrchrchrfrfrfr wawawa thththrrrrrr“).
Na Manhattne sa dá zohnať takmer hocičo a takmer hocikedy. A ešte Vám to aj donesú domov. Máme chuť na ryžové rezance, fľašu Chardonnay a teplé sušienky? Čo na tom, že je šesť hodín ráno. Donesú aj toaletný papier a prášok na pranie a aj čerstvú chobotnicu. Asi to už bolo Neworčanom trápne, tak je teraz v ponuka aj taká polovičná donáška – donesú Vám všetky potrebné potraviny na konkrétne jedlo – všetko nakrájané a pripravené – ale jedlo si už uvaríte sami. Stojí to viac ako objednané hotové jedlo, ale obsahuje to predsa ten špeciálny zážitok z varenia. Nuž proti gustu..
Ale ja som aj tak našla niečo, čo na Manhattane nemajú. Musela som si po to zájsť až do New Jersey! Sušič na prádlo. Taká tá drôtová konštrukcia kam zavesíte opraté veci. Neworčania nepoznajú, nepoužívajú. Nemajú na to miesto. Niet sa čo čudovať. Priemerná cena nájmu jedného metra štvorcového bytu je cca 80 USD mesačne, tak si sakra rozmyslíte, či ten meter na sušiak naozaj treba. Čosi som začala tušiť už pri zvláštnom pohľade našej realitnej agentky, keď sme hľadali byt. Zadala som, že v byte musí byť práčka (predsa nebudem nosiť moje gaťky prať do nejakej verejnej lóndry rúm), a tak mi slečna dala prednášku o nevyhnutnej koexistencii práčky a sušičky, že jedna bez druhej neexistuje a zjavne neprežije. No ja neviem, ja som len dievča z malého mesta, hoci máme sušičku, tak prádlo vešiame. Prádlo musí viať, šušťať a voňať (dík mami;-). Manhattan – NeManhattan, u nás sa vešia!
No nič, zvykám si. Najmenšia káva má aspoň pol litra, zuby si už necítim, lebo každý nápoj má kilá ľadu, do kina si nosím ponožky a sveter, lebo klímu peckujú na Eskimákov. Ale nevydržím to všetko za nedeľný piknik v parku s výhľadom na Sochu slobody? Hoci, aj tá sa mi už zdá akási menšia, či?
