Piesočné duny ma vždy fascinovali, putujú púšťou, menia svoj tvar, nikdy nie sú rovnaké. Piesok biely, čierny, červený, každý z nich vám povie príbeh o svojom pôvode. Pri pohľade na mapu som na okraji Emirátov na hraniciach so Saudskou Arábiou objavil oázu v tvare polmesiaca. Bola priveľmi ďaleko na to, aby tam viedli húfy turistov z pláže Jumeirah, prípadne iných dubajských atrakcií. Priveľmi ďaleko na to, aby tam vládol ruch a stres veľkomesta. Oázy sú na púšti pomerne časté, sú to ľudské hotely pre prechod cez nehostinné územie. Nielen ľudia z nich majú pôžitok, ale aj vtáctvo a miestne cicavce ako napríklad antilopy a ťavy, ktoré ich využívajú na oddych a nazbieranie energie na ďaľšiu cestu. V minulosti na tomto území neboli veľkomestá ani rozvinutá ekonomika, napriek tomu cez Arábiu viedli viaceré známe obchodné cesty ako napríklad tá kadidlová z Ománu až do Jordánska a odtiaľ ďalej do Ríma. Všetky tieto cesty museli prekonať púšť Prázdny kút, pre mňa zatiaľ najdojímavejšiu púšť akú som doposiaľ videl.
Cesta medzi Abu Dhabi a oázou Liwa
Vyrazili sme skoro ráno smerom Abu Dhabi a potom ďalej na hranice so Saudskou Arábiou. Cestu lemovali policajné radary, ktoré mi veľmi rýchlo cez sms oznámili, že som prekročil rýchlosť o 8km/h a mám zaplatiť pokutu. Povera, že v Abu Dhabi tolerujú rýchlosť aj 20km/h nad limit teda padla hneď po prekročení hraníc emirátu Dubaj. Nedali sme sa ale odradiť a pokračovali sme v ceste do neznáma. V Spojených arabských emirátoch sa neplatia dane, ale verte mi, tunajšia vláda si ich vyberie inak cez množstvo poplatkov a pokút. Pred hlavným mestom sme odbočili na smer oáza Liwa. Obišli sme prvú čerpaciu stanicu s tým, že sa ponáhľame a natankujeme na daľšej, keď budeme lepšie vedieť odhadnúť čas. No ďaľšia pumpa ani po 150 km prázdnoty neprichádzala. Paradox Spojených arabských emirátov je, že napriek tomu že je to krajina s veľkým počtom ropných zdrojov, tankovacích staníc majú päť a pol a lepšie je sa ich naučiť naspamäť a mať vždy natankované Prispôsobujem našu trasu na čo najmenšiu spotrebu. Počas niekoľkých minút sa z krajiny stáva doslova marťanská zem v ktorej nie je nič iba piesok, všade kde sa človek pozrie lemovaný vládnou výstavbou lesov. Sheikh Khalifa, prezident SAE miluje stromy, takže pri akomkoľvek vodnom zdroji sú vysadené lesy. Na niektorých miestach ako ostrov Sir Bani Yas si už len pri pobyte v hoteli musíte pred odchodom zasadiť do mora mangrovník v rámci podpory lesov v krajine. Rozdiel je len v tom, že tie v púšti sú podľa mňa plytvanie zdrojmi a tie v mori sú prirodzená kultivácia. Pre upresnenie Mangrovník je strom schopný odfiltrovať slanú vodu a prirodzene rastie v mori.
Mangrovníky v Abu Dhabi
Naša cesta lemuje rôzne ďatlové plantáže, ktoré vidno na každom možnom kúsku kde sa nachádza voda v tejto nehostinnej krajine. Po asi 250 kilometroch nachádzame reštauráciu s milým názvom „Happy eating restaurant", vystupujeme z auta s cieľom spýtať sa na možný zdroj paliva do nášho auta. V reštaurácii sedí asi sto pakistanských robotníkov, ktorí asi nikdy v živote nevideli belochov a s očividnou nedôverou si nás prezerajú. Na angličtinu rovno zabudnite. Po zrelej úvahe namiesto jedenia radšej pokračujeme v ceste. Krajina sa mení na veľké ropné pole a predbiehajú nás autá plné zahraničných inžinierov smerujúcich na tieto ťažiarske zóny. Našťastie pred jednou z nich sa objavila pumpa, plná prijemných Filipíncov, ktorí vám s úsmevom natankujú benzín aj v 55 stupňovej horúčave. Sme zachranení a pred nami je posledných sto kilometrov do oázy Liwa.
Cesta do neznáma
V priebehu hodiny sme na mieste.Všade navôkoľ farmy a dobytok uprostred ničoho. Začíname hľadať najväčšiu dunu SAE, ktorá meria cez 300 metrov a je zároveň začiatkom najväčšej púšte Rub Al Kahli. Nachádzame tabuľu, ktorá nás má doviesť na miesto, no zároveň nás šokuje pohľad pred nami. Nechce sa nám veriť, či vidime správne, ale oči neklamú a pred nami je úplne zelený kopec. Cítime sa ako v Zlatých Moravciach na autobusovej stanici, „jeden lístok do Bystrice prosím". Po pár metroch ale zistíme, že sa nejedná o skutočnosť a celý kopec je vyhadičkovaný zavlažovacími zariadeniami. Zhodujeme sa, že je to asi najväčšie plytvanie vodou aké sme v živote videli. Ako sa hovorí: „každý chce to, čo nemá".
Zelený kopec v strede púšte
Cesta do Rub Al Khali pokračuje nádhernou scenériou medzi pieskovými dunami, ktoré nie sú vždy úplne odpluhované a začínajú byť nebezpečenstvom pre nepozorného vodiča. Po asi dvadsiatich kilometroch je pred nami Tal Mireb, tristo metrová duna, ktorá pokorila všetky ostatné navôkol.
Tal Mireb - najväčšia duna Spojených arabských emirátov
Cestu lemujú soľné jazerá Sabkha, ktoré piesok neprefúka a je v nich stále blato. V okolí sa pasie dobytok a domestifikované ťavy. Pri spiatočnej ceste sa poučení pre istotu zastavíme natankovať na jednej z púmp. Počas nákupu potravín v miestnom obchode na mňa zazerá a zároveň žmurká niečo medzi ženou, mužom a transvestitom, oblečenom v lokálnom bielom hábite s prefarbenými blond vlasmi. Pri mojom spätnom pohľade rýchlo nasadá do auta a ja zdieľam svoj kultúrny zážitok s posádkou. Neskôr sa dozvedáme, že do odľahlých oblastí krajiny boli presídlení ľudia, ktorí nevyhovujú mainstreamu arabskej kultúry, a bolo nám povedané, že sa nemáme čoho obávať. Ďaľšie potvrdenie toho, že tu žijú ľudia ako my, rôznorodá pestrofarebná dúha osobností zahalená pod dva typy oblečenia bielej a čiernej farby
Soľné jazero Sabkha
Čaká nás ešte 300 kilometrov do Abu Dhabi, našťastie po perfektnej diaľnici. Po príchode do mesta sa už len ubytujeme a spracúvame kopec zážitkov, až kým nás pred ďaľším dňom neuspí únava a pani noc.
Appendix
