Každý rok v júni zavíta do regiónu Dhofar, ktorý sa nachádza na hraniciach Ománu s Jemenom monzún. V minulosti počas doby ľadovej bolo pobrežie tejto oblasti o 200 kilometrov ďalej ako dnes, takže juh Arábie bola veľmi úrodná zem a bolo oveľa jednoduchšie pre rôzne kmene z Afriky prejsť do veľkého sveta tým, že nemuseli ísť cez Saharu. Preto sa na tomto území nachádza veľa pazúrikových nástrojov a archeologických nálezísk práve z tohto obdobia. Boli to časy veľkej prosperity vďaka skvelým klimatickým podmienkam. Modernejšia história je skôr naviazaná na veľkú kadidlovú cestu. Dve oblasti na svete sú známe rastom stromu kadidlovník. Tento strom produkuje živicu, ktorú poznáme v našich kostoloch ako kadidlo. Jedno miesto je vo východnej Afrike, teda konkrétne štáty ako Etiópia, Eritrea a Džibuti. A to druhé je práve v oblasti Jemenu a Ománu.
Dosť argumentov na to, aby sme sa teda vybrali na cestu. Už len aby som presvedčil zbytok budúcej posádky. Pri večernom posedení s kolegami sme rozoberali možnosti kam sa ísť schladiť počas mesiaca Ramadán, keď vonku v Emirátoch zúria teploty presahujúce 45 stupňov Celzia. Možnosti pri zníženom rozpočte na cestovanie boli v podstate dve: ostrov Socotra v Jemene alebo mesto Salalah v Ománe. Vzhľadom na to, že do Ománu nepotrebujeme víza a celú cestu sme vedeli vybaviť v podstate za pár hodín, rozhodnutie padlo na Omán.
O 8 dní neskôr sa ocitáme v Salalah, vonku je prijemných 24 stupňov, zamračené, oblačno a my s radosťou počítame všetky známe synonymá odvodené od slova oblak. Určite si hovoríte, že sme sa museli zblázniť, ale nie je to tak. Po tom ako vidíte šesť mesiacov len slnečno, alebo veľmi slnečno, vám to oblačno zahmlí celú myseľ. Hovoríme si paráda, ale kde je tá sľubovaná zeleň. Všade je len mokrý piesok a autá ako keby každý deň polievané pieskom s vodou, takže to nemá ani zmysel umývať. Po pár vyjednávaniach s miestnymi indickými podnikateľmi sa nám podarí požičať si auto za dobrý peniaz a vyrážame smer hotel a rovno do postele. Hotel sa nachádzal na konci sveta ako ho poznáme. Je plný zamestnancov z celej zemegule a bol ešte vo výstavbe, počas toho ako tam už boli hostia. Okrem zdanlivej novoty nikto zo zamestnancov ani nevedel veľmi čo robiť keď sa mi ani po hodine usilovného chytania nepodarilo chytiť gekona na izbe a kolegovi cvrčka, ktorý mu šikovne skákal po izbe.
Vstávame veľmi skoro ráno. Dôvody sú dva. Ten prvý je, že je mesiac Ramadán. Počas pôstu nemôžeme cez deň jesť ani piť, teda sa treba nachystať ešte pred cestou. Ten druhý je, že kým slnečné lúče nepohladia hmlu zhora, tak sa môžme dostať do údolia Darbat, kde je krásna rieka a dobytok. Po dvanástej hodine na obed väčšinou tento zážitok pominie a z krásneho výhladu do údolia sa stáva už len hmla. Za päť minút sa krajina zmení z púšte na dažďový prales plný rôznych rastlín a živočíchov, ktoré som v živote nevidel. Krajina pripomína Írsko a my si to neskutočne užívame, keďže sme posledné dni strávili v drsnej horúcej púšti.
Po návšteve Wadi Darbat sa vyberieme k Adenskému zálivu, do starobylého mesta Samaharam. Práve toto miesto v minulosti slúžilo ako prístav, odkiaľ sa vyvážalo kadidlo do Ríma a potom ďalej do Európy. Bohužiaľ, naše putovanie týmto miestom je obmedzené, keďže nás zastavuje miestny ranger, ktorý nám povedal, že sa tu premnožili hady a že sa nemáme približovať bližšie k moru.
Poobede sme cez hustú hmlu prešli pohorie Dhofar až ku kadidlovníkovemu sadu a odtiaľ zase k pobrežiu, kde sme sa vybláznili ako malé deti pri tzv. Blow holes. Sú to diery v útese, z ktorých ide vodotrysk vždy keď vlna narazí na útes. Nasledoval náš posledný bod naplánovaného programu, počas nášho krátkeho výletu do Salalah. Bolo to hľadanie Jóbovej stopy a hrobky Nabiho Umrana. V Islame táto postava zobrazuje otca Panny Márie, kresťania ho nazývajú Svätý Joachim. Pri výstupe do hôr sa ale ocitáme v nekonečnej hmle, ktorá unaví azda každého šoféra. Hľadanie Jóbovej stopy sme teda vzdali a rozhodli sme sa zísť znovu do mesta a hladať bod číslo dva nášho programu, teda Joachimovu hrobku. Často spomínam práve slovo hľadať, nie je to preto, žeby tieto miesta neboli na mape. Je to preto, že pri tejto výstavbe tie cesty na mape už dávno neplatia a ázijska mentalita vám väčšinou vždy poradí cestu aj keď presne nevie čo vám radí, ale aspoň nestratí svoju tvár. Takže namiesto desať minút sme sa vždy motali okolo jedného miesta aj hodinu kým sme ho našli. Imránova hrobka má až 35 metrov, keďže domáci veria, že to bol najdlhší človek všetkých čias.
Po celom dni plnom zážitkov, unavení smerujeme naspäť na hotel, zbalíme si veci aby sme stihli náš ranný let naspäť do sveta mrakodrapov a ultra kapitalizmu na opačnom pobreží.
