Dnes je moderné "byť v depresii". Prečo?
Ja, keď som v točkách, ani ma žiadna depresia nenapadne. Môže sa stať hocičo, nič so mnou nepohne. Proste povinností nad hlavu.Depresia? Nemám čas.....
To, že si o ňu priam koledujem, mi prezradí až prvé zvolnenie tempa - ako teraz sviatky. Zrazu nebolo do čoho píchnuť, do čoho rýpnuť, kam sa náhliť. Ostalo viac času na "depkovanie". Bola to proste prirodzená reakcia tela - TAK TOTO TEDA STAČILO!!!
Začalo to nenápadne, ešte mi ani nič nebolo...... Žiadne čierne myšlienky, nič. Len - nechuť k práci. Keď ma niekto oslovil, frflala som v duchu, niekedy aj nahlas. K tomu sa pridružilo ľahké pokašliavanie. A už som v tom lietala. Čierna myšlienka predbiehala černejšiu. Nemajú ma radi. Ždímajú ma. Využívajú. Obrana? Chodila som do roboty čoraz menej. V sobotu som bola biela od strachu, že pôjdem v pondelok do roboty. V nedelu som si aj poplakala.
Potom už mohla prijsť depresia. Bakuľou prehrabala zvyšky môjho ega a sem tam do niektorej väčšej hrudy kopla. Ego sa rozpadlo, neostalo nič, len trocha sebeckého prachu.Ležala som na posteli ako bezduché nič. Keď som vstala, motala som sa po byte. Nič sa mi nechcelo. Sedela som na stoličke v kuchyni a opakovala som si tú úžasnú vetu: "Som bez práce. A vlastnou vinou, vlastnou lenivosťou....". Hľadela som do blba celé hodiny a nerobila som nič.
Aj som bola rada, že už nie som v tej príšernej robote. Na brigádnikov nakladajú ako na volov. To pracovné tempo bolo neúnosné. Veď napokon, toto je výsledok.Depresia....... Syndróm vyhorenia...... Moderná psychológia má na toto veľa nových názvov a všetko je to len .... čo? Kopa roboty a humpľovania si tela. Nie, že by si si náhodou robil všetko lážo plážo a neponáhľal sa. Tak tak, náhliť sa treba....... uženieš si akurát tak depresiu.....
Teraz prešlo ani neviem koľko týždňov. Posledné čo si pamätám bol ešte minulý rok. Preberám sa, a čoraz bolestivejšie si uvedomujem: nemám peniaze, som bez práce a navyše som prišla o pár týždňový zárobok (keby som celý čas pracovala). Riadny deficit.
Teraz sa začnem oháňať, aby som to nejako vyrovnala. Začarovaný kruh..... zohnať robotu, naučiť sa na skúšky,zaplatiť účty, peniaze škola peniaze škola......starosti, zarábanie peňazí, vydeľovanie peňazí.....škudlačiť ako Škót a zarábať zarábať zarábať.
Takže ako zase skončím? Vysoké pracovné nasadenie, málo spánku, málo dotykov, lásky, žiadna zábava, len povinnosti, musíš musíš musíš a na konci? Depresia. A znovu a znovu a znovu......
Tak rozmýšľam, kedy ma prepadne ďalšia? O pol roka? Cez letné prázdniny???Dokedy vydrží moje telo? Teraz šlapalo rok bez poruchy. Ohromné......
A potom prijde nechuť, čierna myšlienka a rozsypanie sebavedomia. Nechuť, apatia a ľahostajnosť. Depresia.
Áno, oberá ma o krásne chvíľe môjho života a ostáva po nej spúšť. Nenapraviteľné chyby.
Koľkí takto ideme na 110 %? Oplatí sa to?
