Paradoxne ma to naučila moja najstaršia mačička. Celý jej ročný živôtik sme mali len ju a rozmaznávali sme si ju. A potom z jej hľadiska - bum bác! V auguste pribudlo šteniatko a v septembri nové mačiatko. Domov už nebol domovom. Museli sme novoprišelcov izolovať do spální, ale aj tak nebola spokojná. Chečala a temne vrčala, nenechala sa pohladkať a zobrať na ruky, bola nervózna a podráždená.Keď nenerváčila, tak spala. Nanič život!
Milovala som ju. Bola moje pradúce klbko s hodvábnou srsťou. No ale, bolo sa treba starať o šteniatko -výchova, čistota a vôbec..... a cítila som, že som stratila jej dôveru. Tak som to ju nechala tak. Myslela som si že si zvykne a odpustí mi.
Keď už trochu šteniatko podrástlo, a prišlo aj mačiatko, nemohli už bývať v spálni, tak sme ich pustili do celého bytu.Chyba. Mačka stále útočila tu labkou do ňufáčika, tu zubami do zátylku. Boj o prežitie.
Kričali sme na ňu, aby prestala, a ona zaliezla. Po pár dňoch to pochopila. Stiahla sa. Ochorela.
Začala vrackávať. Žiadne jedlo sa v nej neudržalo. Skúšali sme Calopet a nechcela ho (pasta pre choré mačky, energetická bomba). Nakoniec sa v nej neudržala ani voda. Tak hybaj k veterinárovi. Neexistuje. Všetkých nás doriadila, doškrabala, a zdrhla pod skriňu do spálne. Skriňa ťažká, dubová, s možno päťcentimetrovými nožičkami. Mačka tam už ostala. Ležala v kúte a občas sme v tej tme a špine zbadali svietiace oči.
Nechajte ju. Chce mať pokoj.Dostala ho. Len mne bolo akosi ťažko okolo srdca.Stále som si omielala v hlave, čo mám robiť. Dúfala som, že vylezie aspoň na kŕmenie, mama vie dobre lákať.
Myslela som si,že ju už neľúbim. Napádala mojich dvoch nových miláčikov, namiesto toho aby sa skamarátili. Noví miláčikovia sa napodiv rýchlo skamarátili a spoločne proti nej "bojovali". Ale ako dni plynuli, uvedomila som si, že ju stále ľúbim.Akokoľvek, ona si nevybrala nových kamarátov. Nanútili sme jej ich a ona nesúhlasila. Videla, že je tu zbytočná, že máme za ňu náhradu a tak sa rozhodla zomrieť. Nikto ju tu už nemal rád. Nikto ju neobjímal, neškrabkal pod bradou a nehádzal jej loptičky. Nikto jej nepovedal, aká je krásna. Nikto ju neľúbil.
Na pár dní, kým zomrie, stala sa tichým pozorovateľom. Pozorovala nás, ako si tu budeme nažívať, keď tu už nebude. Bola úplne na kraji skrine, videli sme jej hlavu a ona pozorovala. Keď sa k nej niekto priblížil, odplazila sa do tmy a zase ju začalo napínať. Aj v noci ju napínalo. Ale nemala už čo dať von, nejedla ani nepila. Tri dni, štyri dni, týždeň......
Sedela som v škole a nepočúvala prednášku. Myslela som na to že možno práve teraz zomiera. Myslela som na to ako mi chýba. Snažila som sa neplakať. Zrazu ma osvietilo. Ten prednášajúci hovorí riadne drísty. No to je môj najobľúbenejší predmet! Zrazu to bolo nedôležité. Dôležitá bola moja mačka, nič iné!!! Chcela som sedieť pri tej skrini a rozprávať jej , ako ju ľúbim. No domov som sa dostala až o ôsmej večer. Nie, nič nové, nejedla nepila nevyliezla von.
Sadla som si ku skrini a začala rozprávať. Všetko, čo som jej chcela povedať cez deň. Všetko čo sa nakopilo za tie dva mesiace. Všetko čo som jej mala kedy povedať a nepovedala som. Len som tam sedela a rozpravala a slzy mi tiekli. Naprv prišlo šteniatko. Vždy vycítilo, keď som bola smutná. Potom prišlo aj mačiatko a tak sme tam sedeli všetky tri a ja som sa rozprávala so skriňou.Trvalo to dlho, celú noc. Aj som niektoré veci opakovala ale najviac som hovorila, "ľúbim ťa a nechcem aby si zomrela" Šteniatko už dávno spalo, keď spod skrine vykukli dve obrovské oči na vychudnutej mačacej tvári. Až sa mi zatajil dych. Bála som sa, že zase zmizne v tme. Ale energické mačiatko sa netrápilo, či zase zmizne, alebo nie. Až poskočilo od radosti a prišlo oblízať mačkinu hlavičku. Nikdy sa neoblízali a tak som čakala, že mačka zase dá najavo svoju nevôľu. Nič také sa nestalo. Naopak nechala sa oblízať a pomaly sa vyplazila von - úplne. Aj šteniatko sa zobudilo a chcelo sa pridať k lízaniu, ale to už mačička nedovolila. Iba uhla s telom a odišla si ľahnúť na gauč. Nevládala tam vyskočiť, tak som ju tam položila. Už dva mesiace som ju nedržala na rukách. Teraz sa nechala popestovať a priadla. Slabunkým hláskom.
Ťažkosti s dávením nezmizli úplne hneď. Stále mala problém napiť sa a o jedle ani nehovorím. Ale už mala silu to prekonávať.Zase sa stala stredobodom pozornosti, a nielen našej, ale aj dvoch nových zvieratiek. Prestala byť nervózna,nechala sa nosiť, hladkať pod bradou a robiť nám radosť.
Ale ja som si uvedomila, ako hlúpo som sa chovala počas tých dvoch mesiacov. Myslela som si, že ju už nemilujem len preto, lebo som nepochopila jej zlostnú a zlú náladu. Nepomohla som jej, iba som jej dopomohla k pocitu,že ju nemáme radi a že je zbytočná.Pritom jej stačilo prejaviť pozornosť, lásku. Aj keď o to navonok nestála a škrabala nás. Potrebovala objatie, obdiv a pocit dôležitosti.
Pochopila som, že keď niekto kričí, netreba počúvať slová ale ich preklad. Som nervózny, nedarí sa mi, nikto mi nepovie slová uznania - preto kričím. Odpovedám s úsmevom: "Chceš radšej pusu a objatie?" A takisto ma vždy zamrazí, že čo ak nebudem mať koho zajtra objímať? Škoda, že to tak všetci nechápu. Mňa moja mačička naučila, že každý potrebuje lásku, bez lásky sa zomiera.Smrť na nedostatok lásky.....
Odvtedy dávam všetkým trom pusu na dobrú noc:)
