Mám rada vôňu papiera. Keď raz v Prešove vytopilo pivnice univerzity, na lavičky na chodbách vyložili pracovníci knižnice všetky staré knihy. Chodila som tam len ja a pocitivo som ovoniavala papier, mokrý a starý napĺňal chodby úžasnou vôňou, ktorú moji spolužiaci nevedeli oceniť. Milujem aj papiernictvá a moji priatelia aj rodina vedia, že som tam schopná tráviť viac času ako iné ženy pri nákupe oblečenia. K tejto mojej závislosti sa radia aj návštevy kníhkupectiev a predovšetkým literárne kaviarne. Je celkom možné, že milovníkom vône papiera som sa stala vďaka otcovi, ktorý bol dlhé roky pracovníkom v kníhtlačiarni, ale o tom inokedy.
Teraz sme v jednej takej literárnej kaviarni, ktorej súčasťou je predajňa kníh. To miesto je v Prešove. Môj muž a ja sme sa tam dobehli schovať pred dažďom. Obaja sme mokrí a je nám zima, ale v kaviarni majú všetko čo uzimenému človeku treba. Teplo, pohodlie a dobrú hrejivú kávu. Priestory sú príjemné, svetlé a otvorené a do toho ako bonus sú tu knihy. Sú ich stovky a voňajú a vábia ma svojím obsahom. Vonku príjemne šumí dážď a jeho zvuk dolieha cez otvorené dvere. Objednám si kávu a idem snoriť a lašovať po poličkách. Míňam jednotlivé tituly. Očami hladkám chrbty kníh. Niektoré sú lesklé, niektoré matné. Niektoré pôsobia dôstojne, iné hravo. Každá obsahuje kúsok života, bohatstvo myšlienok. V jednej chvíli sa zastavím a čítam s hlavou naklonenou na bok - Hiromi Kawakamiová, Podivné počasí v Tokiu. Hmmm. - Myslím si ,- aj tu je podivné počasie, preskúmam. - V tej chvíli knihu vyberiem z police a nesiem k stolíku za ktorým sedí aj môj muž, Milan. Obaja radi čítame a tak, s dovolením čašníčky, otvorím knihu a začnem čítať nahlas. Zarazí ma trochu názov v originály. Je to Sensei no kaban (prepisaný latinkou nie japonskými znakmi) preklad je Taška pána učiteľa. Názov je maličkým písmom pri údajoch o vydavateľstve, roku a ISBNku. Sľubný názov, ale prečo to zmenili na Podivné počasí v Tokiu? Nevadí. Čítam. Na prvých stránkach zoznamujem seba aj Milana s hlavnou hrdinkou, Cukiko.
Cukiko je sama a je aj osamelá. Má už dlhšie po tridsiatke. V jeden večer sa náhodou objaví vo svojom obľúbenom bare kde si takmer rovnakou náhodou objedná to isté čo muž vedľa nej. Ten muž je jej učiteľ zo základnej školy. Cukiko to ešte nevie, ale ten Sensei jej obohatí osamelý život a ona urobí to isté pre neho. Kniha je jemná, čtivá a prozaická. Iné rezenzie ju prirovnávajú k Haiku - japonským veršom, ktoré neraz vystihujú krásu prítomnej chvíle (celá definícia haiku nie je predmetom tohto textu a tak odporúčam obrátiť sa na knihu pani profesorky Švarcovej: Japonská literatúra). Haiku nie je úplne žáner v ktorom by som sa vyžívala, na druhú stranu prozaické opisy autorky, niekedy humorné a niekedy melancholické sú mi ľudsky blízke. V Cukiko vidím priateľku a jej sensé mi pripomína môjho učiteľa japončiny v brnenskom japonskom centre, hoci som tam prestala chodiť už dosť dávno. Ešte v kaviarni som Milanovi prečítala zo tri kapitoly. Už po prvej kapitole bolo jasné, že tá kniha zrejme opustí ten deň svoje miesto natrvalo. Po tej tretej už vôbec nie som ochotná uvažovať o návrate Podivného počasia v Tokiu do knižnice v kaviarni. Domov odchádzame traja. Ja, Milan a v mojej taške kniha Hiromi Kawakami.
