Začnem zoširoka.... V júli som skončil školu, v decembri som nastúpil do roboty a dva týždne na to som si našiel ubytovanie – skoro v centre, 4 izby, 7 ľudí, vybavenie kuchyne a čistota v pohode. Čo nebolo v pohode bol – a ešte stále je – jeden zo spolubývajúcich. No uvážte: človek (ja) si ide ľahnúť spať – uloží sa do postele a zhasne svetlo, a ten spolubývajúci si po pár minútach (neviem presne, možno aj po hodine) zapne počítač a pri počúvaní nestarnúcej (bohužiaľ) legendy slovenskej hudobnej scény hrá tiež neotrepanú stratégiu Vek Impérií (po slovensky kvôli copyrightu) a rovnako hlasne ako drnčia zbrane a ozýva sa ,,...navždy sa zachová...“ chrúme nejaké chipsy alebo čo. Zdravý rozum dovidenia. Intolerancia vitaj. ...a to ma zaručene vytáča.
Viete, čo ma ešte zaručene vytáča...? Keď existuje taká ignorancia, že až rozum postáva... Kamarát mi spomínal, že jeho spolubývajúci mal ísť na chatu, na ktorej by nemala byť núdza o dievčatá (veľa dievčat). No a ten spolubývajúci sa rozhodol, že tam nejde. No a najstrašnejšie na tom je to, že keby tam išiel zobral by aj môjho kamaráta. To máte pokazený celý deň, keď sa také niečo dozviete. (Tá irónia, ktorú je cítiť z tohto odseku, nie je úmyselná)
Viete, čo ma tiež zaručene vytáča...? Lenivosť švihnutá hlúposťou tam, kde sa to nehodí. Kamarát robí v IT firme. Jedného dňa jeho kolegyňa zabudla prístupové heslo do svojho počítača a k všetkým toolom, ktoré nevyhnutne používa k svojej práci. Tak išla za správcom siete, ktorý má mimochodom právomoci meniť heslá. Ten neochotne začal emailovať a telefonovať do Londýna a USA a podobne. Samozrejme nič nevybavil. Zariadil iba to, že všetci boli nervózni. To trvalo niekoľko hodín. Nakoniec dospel k tomu, že jej zmenil heslo (to trvá pár minút). A bolo všetko v starých koľajách. Povie mi niekto, prečo to heslo nezmenil hneď.
A viete, čo ma vždy zaručene vytočí...? Neochota na nesprávnych miestach (verejný sektor). Kamarát si bol so spolužiakom požičať v knižnici nejaké skriptum. Pani knihovníčka od nich chcela presný názov a autora. Potom sa posadila k počítaču a niečo ťukala.... ...mysleli si, že im to hľadá... ...neskôr sa spýtali, či to už má a ona prekvapene reagovala, že nič nehľadala. Chvíľu sa s ňou naťahovali a nakoniec doniesla obidve, čo tam mali.
A preto ak chcete žiť dlho, vyhýbajte sa svojim spolubývajúcim, správcom a knižniciam...
