V nedeľu sme išli taxíkom do mesta. Na dverách chýbali všetky kľučky, musela som ich pribuchnúť zvonku cez otvorené okno. Taxikár nás s úsmevom privítal, povypytoval sa, ako sa máme, ako rodina, všetky tie milé povinné frázy ktoré sú súčasťou pozdravu. V aute hrala príjemná hudba, sledovala som cestu naokolo, cez otvorené okno fúkal proti mojej tvári vietor. Hlavou mi preblesklo, že mi toto mesto bude chýbať. Theresia mala pravdu. Bolo to príjemné a hrozivé zistenie zároveň. Na jednej strane som rada, že sa mi tu páči, že som tu šťastná. Na druhej strane, pri pomyslení, že Burkina si ma získala hneď v deň nášho príchodu, že po mesiaci viem, že mi bude chýbať, mám obavu, čo sa stane ešte za ďalšie dva mesiace, čo tu budem. Budem vôbec chcieť odísť?
Myslím, že odpoveď som našla celkom rýchlo. Na druhý deň sa začala moja prvá „homesick“ kríza. Chýba mi rodina, priatelia, Bratislava, Prievidza... Takže viem, že v septembri sa domov vrátim. (počujem buchot, ten veľký kameň, čo práve padol mamine zo srdca, keď toto číta J). Ale myšlienku vrátiť sa sem som ešte nezvrhla. Uvidím, kam ma ešte „vietor zaveje“. Nechávam si zatiaľ všetky dvere otvorené.
