Postrehy z Burkiny

objemné veci, ktoré najmä ženy ale aj muži dokážu niesť na hlavách. Dokonca s tým jazdia na bicykloch a motorkách

vynaliezavosť, s akou dokážu naložiť auto, motorku, bicykel. Žiaden problém odviezť matrac na dvojposteľ na motorke alebo nastúpiť na strechu plného nákladného auta, kde je už naložený nábytok, koza...

všade pobehujú malé jašteričky. Niektoré sú hnedé, hnedozelené, niektoré sú šedomodré s oranžovou hlavou a chvostom

bábätká „pripútané“ šatkou k maminmu chrbtu. Sprevádzajú ich tak všade – pri práci na poli, v meste na nákupoch, na motorke...

spolupatričnosť, ľudia sú vždy ochotní pomôcť. Mali sme to možnosť zažiť, hneď prvý týždeň, keď náš šéf so šoférom dávali na nás pozor a starali sa o nás ako otcovia. Ale tiež nedávno, keď sa mi pokazil bicykel a zostala som stáť na kraji cesty, hneď boli pri mne traja či štyria ľudia, pýtali sa, čo sa stalo a ako môžu pomôcť. A o chvíľu bol bicykel opäť pojazdný a mohla som pokračovať ďalej

ľudská krehkosť a zraniteľnosť. V mnohých aspektoch. Čo sa týka zdravia, veľmi ľahko tu niečo chytíte, ani neviete ako. Dnes ste ok, zajtra môžete ležať v horúčkach alebo kŕčoch. Ďalšou kapitolou je doprava – prejsť cez mesto na bicykli je skutočné dobrodružstvo. Takmer všetci jazdia bez prilieb, nedodržiavajú sa predpisy, na motorku netreba vodičák a polícia nemá peniaze na alkoholové testy. A v neposlednom rade je to závislosť na počasí. Od dažďov závisí úroda a obživa väčšiny obyvateľstva

vďačnosť, ktorá pramení z tejto krehkosti a závislosti. Ľudia sú vďační voči sebe navzájom ale hlavne voči Bohu. Nezáleží na tom, či ste moslim, kresťan, či animista. Ateizmus tu neexistuje

tolerancia a otvorenosť voči cudzincom a voči odlišným náboženstvám. Moslimovia žijú v dedinách spolu s kresťanmi, kostol nájdete postavený vedľa mešity.

namiesto zvonov z kostolnej veže, na ktoré som zvyknutá z domu, počuť pravidelne zvolávanie muezína k modlitbe...

každý má čas, nikde žiaden stres. Na druhej strane dva a polhodinové meškanie na dohodnuté stretnutie nie je nič nezvyčajné

pozdrav – všade, kam prídete, je treba sa pozdraviť. Vyjadrujete tým úctu a rešpekt voči danej osobe

Ouagadougou – špinavé, zaprášené, hlučné a škaredé mesto. Ale získa si vás životom, ktorý vibruje v jeho tepnách. Pouličný predavači, trhy, ženy pražiace kukuricu na kraji ciest, malé obchodíky, mnoho reštaurácií a „maquis“, kiná, nočný život...

Hej, nassara! počujem často v uliciach. Keď sú to deti, je to celkom milé. Stačí zakývať, odkývajú, vybavené. Keď si však niekto chce hneď vymieňať telefónne číslo, je to otravné

päť druhov domáceho piva: Brakina, Sobbra, Beaufort, Guiness a Castel. Ok, nie všetky sú domáce značky, ale vyrábajú sa tu

môže sa tu jesť rukami, a nie len hydina, ale aj ryža, kuskus, šalát, ryby. Najlepšie, keď všetci jedia spolu z jedného taniera