Keď som odchádzala z domu, mnoho ľudí sa ma pýtalo načo do Afriky idem. Či som sa zbláznila. Niektorí mi vynadali, že zbytočne riskujem. Aj tak tie projekty nemajú žiadny význam a nepomôžu vyriešiť miestne problémy. Stačí jeden sprostý komár a budeš mať problémy do konca života, som počula. Nevedela som presne, do čoho idem, ale bola som otvorená všetkému. Čierna Afrika.
O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď ma tu čakala realita značne odlišná od opísaného obrazu. Je pravda, že ľudia tu žijú v podstatne jednoduchších a chudobnejších podmienkach ako je európsky priemer. Ale nebedákajú, neplačú, nesťažujú sa. Pracujú, starajú sa o rodinu, zarábajú peniaze, aby ich deti mohli chodiť do školy, počúvajú hudbu, spievajú si, radi tancujú, smejú sa. Nevzdávajú sa napriek ťažkostiam, ktorým musia čeliť. Sú zvedaví, vypytujú sa, diskutujú, snažia sa pochopiť nové veci. Afrika sa mi predstavila ako miesto, kde sa dá žiť.
Na druhej strane som sa tu stretla s opačným extrémom. S obrazom dokonalej bielej Európy. Kontinentu, kde sú všetci bohatí, zdraví, šťastní, kde neexistuje nezamestnanosť či bezdomovci žobrajúci na ulici. Kde dostanete peniaze už len preto, že o ne požiadate. Európanovi nemusíte nič vysvetľovať, lebo on všetko vie, všetko ovláda. Všetko, do čoho sa pustí, sa mu podarí. Žiadne problémy. Vysnený raj. Predstava maximálne nereálna.
Ako ľahko si my ľudia na základe nejakého obrazu zafixujeme predstavu o neznámych veciach. A stačí nám, veríme jej, sme o nej presvedčení. Nepokúšame sa ísť ďalej, hľadať pravdu, skutočnú realitu.
