O zvrátenosti účtovníckej práce

Taká práca človeku (považujem to veľakrát za pozitívum) zoberie a zamestná myšlienky. Inak povedané, nemyslím na hlúposti. Zaženie depresiu zo zimnej tmy, no úspešne utlmí aj motívy na články či poviedky. No niektoré z času na čas vyskakujú. Napríklad zmysel tejto práce. Nech sa akokoľvek snažím, nenachádzam iný, než uspokojiť nenásytný štát. Pretože prvoradým zmyslom, cieľom a významom vedenia celého účtovníctva akéhokoľvek podniku (samozrejme, sú aj iné) je vyčísliť daňovú povinnosť firmy voči štátu. A pre toto všetko spoločnosti veľakrát zamestnávajú armádu účtovníkov, daňových poradcov či kadekoho ďalšieho, len aby sa tí po celý rok (a najmä po jeho skončení) „babrali“ s týmto jediným cieľom. My sami si musíme vypočítať, koľko štátu máme odviesť a musíme to aj odviesť. Inak je za to basa. Aspoň v zahraničí. Zvláštne, nie? Keby som chcel byť tvrdší, spýtam sa : zvrátené, nie? Hej. Pán svojich otrokov nielenže zdiera, ale sami si musia vypočítať, že o koľko. A keď sa „seknú“, zderie ich o to viac. Akokeby mi prikázali kopať si vlastný hrob. Nenapadá ma lepšia analógia. To, že prečo niekdajšie opatrné zverenie niekoľkých oblastí mocnejšiemu panovníkovi a malé, niekoľkopercentné dane či „desiatok“ nahradilo dnešné prerozdeľovanie cca polovice našich zárobkov, vysvetlí lepšie ako ja historická literatúra, je jej dostatok (a môžeme si vybrať, či ich píše pravičiar či lavičiar). Ale to, že to dospelo takto ďaleko, nie je dôvod, aby sme to považovali za normálne. Áno, je pozitívne, že vlastne táto naša povinnosť (nás všetkých, len niektorí si to nemusia robiť sami) dáva prácu kope ľudí – účtovníkom, ale povedzme i takému audítorovi, ktorému dáme za dva dni práce (tiež zo zákona) sumu peňazí, ktorá sa nezarobí mávnutím ruky. Ale – ide asi o taký nezmysel, keď Mečiarova vláda zaviedla v prvej polovice deväťdesiatych rokov povinnosť vedenia tržieb registračnými pokladnicami. Kupovali sme pravidelne zeleninu od jednej rodiny. Potom ich na čas akosi nebolo a keď sa po roku zjavili, na otázku, kde boli, odpovedali: „Šetrili sme. Na registračnú pokladnicu.“ Kontrolovaný si má sám zabezpečiť kontrolný prostriedok. Aspoň máme dôvod každý deň žasnúť (a ostať tak mladí:)).Teda vlastne neviem. Mal by som byť rád, že mám prácu. Ale moje svedomie ma pomaly, ale iste zožerie – dokedy, kamarát, budeš sa číčíkať prácou, ktorú ti vlastne vybojovala vyššia moc (štát), inak by bola zbytočná? Ja viem, ja zas mám tú moc to zmeniť. A možno aj zmením.