Je to ako mor. Príspevok na začatie podnikania poskytuje Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny je rozbehnutie samostatnej zárobkovej činnosti kohokoľvek, kto je evidovaný ako nezamestnaný minimálne 3 mesiace, absolvuje školenie a vypracuje párstranový formálny podnikateľský zámer na úrovni prijímacieho testu na strednú školu. Cieľom je urobiť z nezamestnaného chudáka úspešného podnikateľa, ktorý však nezačína z nuly, ale dostane na rozbeh kôpku z peňazí daňových poplatníkov.
Tí úspešní sa mu poskladajú. Vlastne aj tí neúspešní, lebo také odvody do Sociálnej poisťovne a platia v slušnej výške aj z toho, čo nezarobili, aj tí menej úspešní. Poberateľ dotácie tieto peniaze nemusí nikdy vrátiť, stačí ak bude živnostníkom najmenej 2 roky a dôveryhodne preukáže použitie dotácie na Úradom vopred schválený účel.
To stačí. Podnikať nie je potrebné. V dohodách o poskytnutí príspevku nie je ani zmienka o tom, že takýto novopečený podnikateľ musí dosahovať, resp. kedykoľvek v budúcnosti dosiahnuť zisk Stačí preukázať použitie. Teda keď v schválenom pláne je kúpa počítača a nábytku, stačí prípadnej kontrole ukázať doklad o tom, že počítač i nábytok boli kúpené a tým sa všetky povinnosti končia. Stať sa a byť podnikateľom nie je až také ťažké.
Takto určeným rámcom čerpá dotáciu mnoho tých, ktorí nie sú žiadni chudáci, čo si nevedia nájsť prácu či žijú v hladovej doline bez príležitostí. Mnohokrát ide o ľudí, ktorí celkom slušne zarábajú v zahraničí, prípadne prepísali firmu na kohosi iného, aby mohli byť oficiálne nezamestnaní, prípadne majú z čoho žiť tak či tak. Využili možnosť.
„Potrebujem zohnať faktúru. Kvôli dotácii. Aby som preukázal použitie. Pomôžeš mi?" Častá klasika. Ľudovo povedané odrb. Odrbal som vás všetkých, ktorí platíte dane a na moju dotáciu ste sa mi poskladali a nemám problém vám to aj povedať. Šak to je normálne. Bol by si debil, keby si nebral, keď ti dávajú. Doteraz som ja platil štátu, teraz nech mi to štát vráti. Jednoduchá matematika. Nebeská spravodlivosť už tu na zemi.
Základný omyl spočíva v tom, že dane a odvody platíme na to, aby sme si to potom nejakým spôsobom zobrali v peniazoch naspäť. Dotáciou, napríklad. Nie na armádu, políciu, cesty, osvetlenie, čojaviem (interblueJ), akékoľvek iné služby, nech si už o tom myslíme čokoľvek. To, že sú u nás dane a odvody neúmerne vysoké, je vec druhá. Dá sa s tým aj niečo robiť, prinajmenšom optimalizovať v rámci platných zákonov, prinajväčšom dokopať k moci osvietených liberálov (akých tu zatiaľ niet), ktorí znížia dnešné nechutne vysoké štátne prerozdeľovanie na železné minimum, prípadne sa na túto historickú úlohu niekedy vo vzdialenej budúcnosti ako nová tvár pravice niekedy v budúcnosti podujať sám. Ale nie si ich pýtať späť odrbom. Lebo vtedy som taký istý podvodník ako ten čo nás všetkých pod značkou Interblue odrbal o 40 miliónov. Rozdiel je v nulách, v princípe však nie.
Chorý je systém, ktorý rozdáva peniaze. Cudzie peniaze. Za nič.
Debil je naozaj taký principiálny človek, čo si myslí, že dane platí na určité služby a môže byť maximálne nespokojný s kvalitou poskytovaných služieb z daní financovaných. Debil je ten, ktorý nečerpá, „keď má predsa nárok". Debil som ja, že si to celé myslím a že to aj píšem. Ja viem.
„O dva roky to zopakujem", hovorí Ďuro. „Hodím sa na tri mesiace na úrad a zas mi dajú dajaké peniaze. Už to bude zase o dačo menej, ale lepšie ako prstom do oka".
Zoberme si ponaučenie. Berme to ako návod. Spamätajme sa. Kým dávajú.
