Prečo chodím (rád) do práce

Začnem z negatívu. Bol som už viackrát bez práce. Dnes bežne vyhlasujem, že som ochotný robiť akúkoľvek prácu, než stráviť čo len jeden (najmä zimný) deň doma. Že je to na „guľku do hlavy.“ Pocit byť doma sám, keď sú všetci ostatní nejakým spôsobom spolu, komunikujú, robia na spoločnej veci, podieľajú sa na biznise a najmä zarábajú peniaze, je pre mňa veľkou mierou zničujúci. Negatívnym dôsledkom dlhodobého (tj niekoľkomesačného) pobytu doma je strata nadšenia a vôle pre akúkoľvek aktivitu, pasivita a lenivosť. Plus také nepekné veci ako zlozvyky, nespoločenské správanie či hádky s ľuďmi, s ktorými bývate, najmä s rodinou. Naviac je všeobecne overenou pravdou, že ľudia, ktorí sa ničomu aktívne, pravidelne a najmä v závislosti na príjem nevenujú, po viacerých stránkach degenerujú – rôzne závislosti, alkoholizmus, domáce násilie, bolo o tom už popísané mnoho.Pre toto všetko som už viackrát zobral prácu, ktorá ma napĺňala dosť málo (dokonca veľakrát aj mizerne platenú), len aby som sa vyhol vyššie opísaným negatívam. Samozrejme, pre seriózne chodenie do zamestnania a seriózny vzťah k práci takéto negatívne vymedzenie nestačí. Tým pozitívnym by mala byť sebarealizácia. Pre niekoho je jeho práca stopercentnou sebarealizáciou. Takéto typy hlavné zamestnanie nielenže baví, ale naviac je ich jediným a najväčším záujmom, láskou a koníčkom v jednom. Týmto ľuďom síce z určitého pohľadu závidím, ale pozrúc sa na vec z iného uhla, ani nie. Iný môj priateľ mal totiž raz ťažké depresie údajne preto, lebo si jedného dňa uvedomil, že po tom, čo sa jeho koníček stal jeho prácou, nemá teraz vlastne žiadne iné záujmy. V každom prípade medzi tých „stopercentných“ nepatrím. Tou maximálnou-stopercentnou mierou ma napĺňa niečo menej ziskové a preto to nie je možné urobiť hlavným zamestnaním – o tom v inom článku. Ale aj mimo toho do tej práce chodiť vlastne chcem a potrebujem.Takže prečo chodím do práce:1.pocit byť tam, kde sa niečo deje – totiž, kde sa deje niečo, čo má zmysel, ako je napríklad biznis, ktorý na jednej strane uspokojuje potreby zákazníkov, a zároveň tým živí vlastníkov a zamestnancov. Dôležité poslanie.2. komunikácia – ale komunikácia k veci, teda opäť zmysluplná a týkajúca sa dôležitých vecí. Komunikácia ako neustály prísun informácií o veciach, ktoré sa dejú okolo vás a vo svete. Ale aj komunikácia mimopracovná – s kolegami a inými partnermi o veciach úplne bežných či oddychových.3.taký zdravý ruch, keď od vás neustále niekto niečo potrebuje, telefóny vyzváňajú, z času na čas vyskočí nejaký problém na riešenie atď, veď to poznáte.4.byť členom spoločnosti – jednak tej menšej, tj firmy, jednak v širšom zmysle, z ktorej každý je v nejakej oblasti aktívny so zodpovedajúcim postavením. Teda pocit, že vás niekto potrebuje a vaša činnosť je zmysluplná.5.pravidelný režim – podľa všetkého nepatrím medzi jedincov so železnou sebadisciplínou, ktorí ráno vstanú o šiestej a hneď sa do čohosi vrhnú, pričom ich do toho nikto nenúti. V tomto smere je režim nanútený kýmsi iným – teda zamestnávateľom a zodpovednosťou k práci - skutočne účinný.6.zdá sa mi, že počas ruchu pracovného týždňa, je svet akosi pestrejší. Zrazu má človek chuť na toľko vecí a toľko by toho chcel stihnúť. Ten futbal na čerstvom vzduchu, vyšalenie sa kdesi v krčme, film v kine či túra padnú naozaj bohovsky a vypracovaný, po relaxe túžiaci jedinec, si ho naozaj vychutná. No ak má človek akosi stále čas na všetko – a teda možnosť to realizovať – stráca ten pocit nedostatku, ktorý ho motivuje, poháňa a láka a všetko vymenované preňho stráca príťažlivosť, prestáva ho baviť a nastáva všetko vyššieopísané negatívne.7.pocit, že si všetky veci, ktoré vás tešia a máte rád – vzťahy, priatelia, zábava, kultúra, cestovanie - zaslúžite. Nedokážem vlastne pochopiť, ako sa niekto môže cítiť dobre na dovolenke, ktorú mu zaplatili povedzme rodičia (príklad z praxe). A nemusí ísť len o priamy vzťah od príjmu – myslím tým aj (úplne gratis) pocit, keď sa po odpracovanom dni len tak vyvaľujete pod stromom a čítate knižku.8.no a samozrejme, pocit finančnej sebestačnosti teda toho, že si na seba zarábate sám vlastnou činnosťou.Ja viem – mnohokrát nestíham, chodím s dlhým jazykom, málo spím a svojim záujmom sa často nemám čas či energiu venovať vôbec. Moja babka však hovorievala „vtedy, keď bol ruch, nebolo času na nič, keď nebolo času rozmýšľať, vtedy som žila. Teraz, keď mám už času, koľko len chcem, som mŕtva.“Veru tak.