Dosť som sa nudil, až príliš. Na dnešné kritériá čítania je príliš opisná, rozvláčná a podrobná - myšlienkové pochody Humberta Humberta krok za krokom a plaziaci sa dej. Pobavili ironicko-sarkastické postrehy o dobe, ľuďoch, malomeštiactve. A ešte niečo?
Asi v polovici som však objavil čosi svoje a pre seba - ako hovoria literárni vedci, vlastnú čitateľskú skúsenosť, resp. to, čím príbeh dotvára čitateľ samotným procesom čítania.
Veci často nie sú takými, akými sa javia navonok. Najmä ľudia, ich duša a príbehy - často si totiž myslíme, že o druhých vieme všetko; že všetkému, čo sa ich týka, rozumieme. A pritom nemáme "šajn". Na pochopenie každého ľudského príbehu by sme museli poznať celú dušu a jej pochody, detstvo, príbeh, všetko to rozanalyzovať, rozbiť na márne kúšky, sústrediť sto percent informácií, dokázať sa do toho celého vcítiť - a vlastne mať to takéto niečo prirodzený talent, cit a zručnosť. A ak sa nám to aj napriek všetkých prirodzene existujúcim obmedzeniam a prekážkam predsa len nejako podarí, vo väčšine prípadov sa nám odkryje čosi úplne iné, než sme si pôvodne - unáhlene, povrchne a s predsudkami - predstavovali.
Čosi podobné sa mi občas stáva: ktosi, v domení, že pojedol všetko múdrosť sveta i ľudí, hodnotí, súdi, ba dokonca dáva doporučenia a návrhy, pričom o hodnotenej záležitosti vie "trt". Má ma priradeného, zadefinovaného, jasného, k stene postaveného a takmer už aj odstreleného. Blbá situácia, no bežný príbeh. A robím to často aj ja, som človek ako všetci ostatní.
Právo táto cesta však nevedie nikam. "Nesúď, lebo budeš súdený" - takýmto pekným mottom kresťanskej filozofie by som opísal svoj dojem z Nabokovovej "Lolity" a zároveň aj z našich smiešnych, zanedbateľných a žabomyších ľudských príbehov.
