Drevo, ktoré rozochvieva dušu

„Norské dřevo“ (nezmyselne preložené z orginálu „Norwegian Wood“) je z radu kníh, ktoré vám dávkujú rad udalostí, na prvý i druhý pohľad nijak zvlášť významných, pričom neviete (a dúfate či tušíte), či ich nakoniec zleje dokopy nejaká syntéza – v tomto naozaj pripomína Salingerovo „Kto chytá v žite.“ Hlavný hrdina, dvadsaťročný študent Tóru, sám osebe spočiatku toho akosi málo prežíva, skôr sleduje príbehy ľudí okolo seba. Aspoň to tak pôsobí, totiž viac nás chytajú za srdce príbehy tých druhých, ako jeho vlastný. Čím ďalej, tým viac sa však do nich zamotáva v každom z nich z neho kúsok ostáva a z každého z nich ostáva niečo v ňom.Tie príbehy ho však obklopujú tými najtemnejšími stránkami ľudského života - duševné i fyzické choroby, smrť, smútok a samota. Príbeh Reiko, kedysi nádejnej klavírnej virtuózky, ktorej po fyzickom zlyhaní tak trochu „preskočí“ a ktorá aj neskôr, keď sa z problémov dostane a založí si rodinu, dobrovoľne svojich blízkych v mene ich dobra opúšťa a rozhodne sa navždy žiť v sanatóriu, odlúčená od civilizácie. Príbeh Midori, ktorej po ťažkej chorobe najprv zomrie matka, neskôr otec, a ktorá napriek tomu, že má priateľa, túži po tom, aby mohla s Tóruom ísť do kina na pornofilmy či utíšiť samotu tým, že zaspí nevinne v jeho náručí. Príbeh Naoko, ktorá po tom, čo spáchala samovraždu jej staršia sestra a neskôr jej (aj Tóruov) dlhoročný priateľ Kizuki, postupne stráca schopnosť komunikovať a vzdaľuje sa od spoločnosti. Príbeh Tórua, ktorý ju miluje a trpezlivo čaká, až sa jeho krásna Naoko uzdraví.Tóru je zvláštna postava. Na jednej strane má na rozdiel od svojich rovesníkov príliš jasné myslenie. Chápe zmysel štúdia na univerzite – mať abstraktné myslenie, mať systém a prehľad, vedieť rozmýšľať, rovnako, ako jeden z mála, vidí nezmyselnosť študentskej revolty v šesťdesiatych rokoch, počas ktorých sa príbeh odohráva. V porovnaní so svojím spolubývajúcim „Extrémom“, ktorý študuje „samozrejme“ to, čo chce robiť („Já mám rád mapy a proto chci mapy taky studovať“) - sa však len hľadá a študuje, len aby študoval, bez rozmýšľania o tom, čo chce alebo môže v budúcnosti robiť. Jediný človek, ktorým si na univerzite rozumie, je bohatý Nagasawa – extrémne talentovaný mladík, ktorý ostatnými ľuďmi skôr pohŕda a je extrémne úspešným borcom v lovení mladých dám. Osamelý Tóru sa s ním nechá sprevádzať jednorazovými milostnými dobrodružstvami („Kdybych občas někoho neobjal, cítil bych se strašně sám“), aby mu tie napokon priniesli len prázdnotu. Počas čítania čitateľa častokrát prepadne smútok. No nie smútok prvoplánový, vyvolaný dojemnými scénami či srdcervúcimi opismi. Naopak, celý román je napísaný takmer až faktografickým štýlom. Smutné sú však samotné príbehy, ktoré nepotrebujú efekty. Na mňa najviac zapôsobila najmä posledná časť románu, keď Tóru začne bývať úplne sám v prenajatom domčeku, stará sa o záhradu a čaká na listy od Midori a Naoko, dvoch ľudí, ktorých má na svete rád. Akoby sa v tomto bode jednotlivé sútoky smútku z celého románu zliali do jednej delty – počas čítania som musel knihu veľakrát odložiť.O Murakamim sa hovorí, že pre nás západniarov je atraktívny, lebo je príliš japonský, no pre japoncov je príliš západný. Po knihe som siahol práve preto, lebo som chcel niečo „nasať“ z japonskej kultúry, no po prečítaní súhlasím s druhým názorom – ako píše autorka doslovu: keby sme zmenili mená, príbeh sa mohol odohrávať v New Yorku či ktoromkoľvek európskom meste. Tóru veľa číta a počúva hudbu – avšak číta Firzgeralda, Manna či Hesseho, počúva Beatles (odtiaľ názov knihy), Coltrana a Manciniho. Jediné, čo je v tomto smutnom románe japonské, sú názvy jedál – tempura, tofu, konnjakové nudličky - aspoň niečo. No bez ohľadu na tento detail i na to, že z literárneho hľadiska nejde o prevratné dielo, tento román má tú silu osloviť dušu každého vnímavého či citlivého človeka na tých najhlbších miestach. Doslova rozochvieva. Treba mať prečítané.(písané pre internetový magazín "Publikum")