“Silný príbeh o tom, keď je všetko choré a od niečoho závislé” napísal Mišo Hvorecký pod názvom “Plyš” a je rád, že sa “dobre predáva.” Prečo mi zdolať ho trvalo extrémne dlho, o tom pár slov. Hvorecký má naozaj dobrý imidž. Bol som párkrát na jeho čítačke a musel som zložiť poklonu, keď si ju sám otvoril, odmoderoval, kládol otázky i dával odpovede a k tomu navyše čítal spôsobom, že všetci boli ticho ako ovce. V tej chvíli som preto nebral ohľad na drobné trápnosti v jeho texte. Azda aj pre takúto kampaň som si jeho posledné dielko kúpil. Priznávam, téma ma – ako aj ďalších čitateľov, ktorí sa mu “odteraz zverujú so svojimi závislosťami” - zaujala. Aj ten úvod na čítačke. Keď sa vcelku uvoľnene pobavíme nad tým, ako chodil Irvin na detox, spoznával ďalšie extrémne prípady “(sexoholičky, ktoré potrebovali desať orgazmov denne a tak im ich museli navodzovať chemicky”) a sám sa stal jedným z nich, nasleduje utrpenie. Väčšinu knihu zaoberá totiž nudný opis toho, ako Irvin cestuje, spoznáva záhadné mesto City, do ktorého sa prišiel vyliečiť a sem-tam do toho spadne znova. Najmenej rozumiem tomu, že spisovateľ, ktorý podľa vlastných slov z písania žije, svoju štvrtú knihu, chystajúcu sa na preklad do dvoch jazykov a divadelnú adaptáciu, napísal takými triviálnymi, stokrát ožutými vetami, že sa takmer bez ustania chytám za hlavu. Naviac je to celé značne umelé a minimálne uveriteľné - Irvinova závislosť, značne tvrdá a konkrétna, je podávaná v takých všeobecných až akademických pojmoch, že sa s ním človek vôbec nemôže stotožniť a vlastne ho ani pochopiť. Poviem úprimne, keby bol text prepchatý prasačinami, ktorými Irvin celé dni a noci žije, možno by sa to miestami nedalo čítať, ale aspoň by to bolo autentické. Zlatým vrcholom trápnosti je scéna, keď Irvin pri pohľade na nahé ženské telo dostane absťák Nemožno nevynechať.
Prečo sa mu toľko venujem, keď to stálo za “houby”? Pretože už vôbec nepochopím, že v takej poslednej tretine príbeh zrazu dostane tvar, štavu, tempo, jazyk a dá sa čítať, ba priam “žrať”. Sled udalostí, keď Irvin spolu s Erikou Erotickou blúdi mestom bez prúdu a strháva za sebou masu jeho obyvateľov, aby ich prinútil vzbúriť sa proti “zmluvám ich rodičov”, elektrine a zábranám a použil ich tak na svoje vyliečenie, som mu zobal z dlane aj s navijákom – ak sa to dá takto skombinovať:) Síce nie stopercetne originálne, ale toto už bol svet, ktorý vás vcucne, príbeh, ktorý vás ťahá, drží a zároveň neskutočne baví. Zrazu je to opäť o dobe a Irvín je tak románovo-naozajstný alebo naopak – už mu verím. “Keď nevieš zmeniť seba, zmeň svet okolo seba” uspokojene pri pohľade na ulicu plnú sebe sa oddávajúcich tiel konštatuje Irvin a pre istotu sa posnaží, aby sa prúd už nikdy viac nezapol. Takto (šťavnato) až takmer do konca, kde je to opäť trochu trápne, ale absolútna pointa stojí celkom za to.
Totiž: niet úniku. Áno, milí chlapci a dievčatá, závislí od čokolády, alkoholu, sexu, filmových vrážd, mobilov či rovnakých prasačín ako Irvin, čokoľvek budete robiť, nikdy sa toho nezbavíte, zostane to tu s vami naveky, v takej či onakej podobe vás to bude ťahať ku dnu celý život. Za tento hlboko ľudský pocit Mišovi tak trochu odpúšťam. Ale iba trochu.
