Viem, hnevá sa za to na mňa celý dom. Trojposchoďáčik. Keď si večer (po oficiálnom nočnom kľude) alebo niekedy cez víkend po prebudení (tj napoludnie) čosi pustím a otočím gombíkom na reproduktore úplne doprava. Aby bolo počuť aj do kuchyne a hlave do mňa. „Počuť ťa na celú ulicu,“ zdrbal ma predvčerom jeden z mojich rodičov, ktorý príde raz za štvrťok na technickú návštevu.
Ten sused zhora je v poslednej dobe skutočne akosi menej ochotný a komunikatívny. Ale padajú aj pochvaly. „Vy počúvate Queen?“ spýtala sa mladá mamička bývajúca o dve poschodia vyššie, s nadšeným výrazom v tvári. „Ja milujem Queen. Nemáte dajaký komplet?“
Tradičné retro: nedávno som si pustil tak trochu zabudnutého Michaela. Jacksona. Darmo, je to maestro. Kedysi (tak do desať rokov) sme chodili k Palimu, ktorý vlastnil MC kazetu „Bad“. A počúvali. Inokedy k Robovi, ktorý mal pre zmenu gramofón a platňu Tublatanky „Žeravé znamenie osudu“. Hotové orgie. Dnes ťažšie predstaviteľné.
Niet nad to, keď sa to pustí celé. Ako v časoch vinylových elpéčiek. Žiadne pretáčania, riadené či náhodné výbery. Celý album jedného umelca, jeho dielo od prvej strany po poslednú, jedna atmosféra, jeden pohľad. Večer čosi komornejšie, cez deň čosi, čo naozaj rozozvučí ulicu. Nedokážem pochopiť tých, čosi hudbu len tak nahádžu do prehrávača, halabala, nech si to hrá, ani neviem dopredu čo. Oni to nechápu, hudbu. Asi ju tak nevnímajú, naozaj, ako sa má. Len nech čosi hrá, kulisa. Bzzzzz. Bum-bum.
Kedysi som si ju vážil tak, že som zhasol svetlo, usalašil sa kdesi medzi vankúše a to čosi konkrétne pustil. A počúval. Vtedy ešte bolo času. Teraz ide pri varení, upratovaní a iných galejovinách, pri písaní či PC práci. No práve tak sa možno vníma kvalitnejšie. Aj práca ide ľahšie.
Juj, a hrať. Človek nemusí mať extra hudobný talent, aby to pochopil. Keď si len tak brnká či ťuká, trebárs aj vtedy, keď ani sám nevie čo, len také tóny, čo v danej chvíli ladia s dušou. Ide to von, hoci neviem čo, mnoho ide aj dovnútra, a asi len to dobré.
Vlastne ma to nedávno napadlo. Ten pojem. Muzikoterapia. Ani neviem, čo znamená. Ale vlastne viem. Veď v tej chvíli nič nebolí, všetky bunky sveta i mňa sa akosi usporiadajú do útvaru, aký je pre nich najprirodzenejší a všetko ide, ako má a kam má. Viete si vygúgliť kopa textov, čo vysvetľujú tento pojem. Že muzika lieči skoro všetko, čo sa týka tela i duše, pomáha udržiavať i dosiahnuť rovnováhu atď. Kto chápe, nemusí to vôbec čítať.
Môj známy Jano sa z rockom žijúceho bohéma – so všetkým, čo k tomu patrí – zmenil z jedného dňa na druhý na pravého kresťanského duchovného. Dnes je farárom v miniatúrnej dedinke, na ceste kam sa aj vtáky otáčajú späť, žije si s manželkou a dieťatkom celkom šťastný život. A neviem opísať tú radosť, ktorá z neho ide, keď si len tak chytí gitaru a síce ticho, ale s ohníkmi v očíach spustí nie celkom politicky korektné skladby jednej našej kapely: „Ja som malá žužužu...“
A to počúvanie „príliš nahlas“: preboha, čo sa na tom nedá pochopiť? Veď len vtedy to má tú naozajstnú silu, nie?
P.S. Aj film Muzika bol skvelý. Ako aj celá filmová noc v košickom Cinefile:).
P.P.S. Dnes som počul v rádiu, že Queen majú nový album. Hurááááááááááááááááá!
