Potulky mestom Košice sú lokálnym podujatím, na ktorom sa počas jedného víkendu v mesiaci odkryje miestnym i cudzincom jedna téma či príbeh zo súčasnosti či histórie Košíc. Funguje takto za každého počasia už deviaty rok, každý víkend sa pripoja stovky ľudí a je komerčne sebestačná. Prevádzkuje ju súkromná spoločnosť ako jednu zo svojich aktivít a hlavným duchovným vodcom, sprievodcom a v podstate autorom je košický nadšenec pre mesto, jeho príbehy a históriu. Pokiaľ viem, nie je dotovaná z verejných peňazí a mesto ako také ju nikde ani nepropaguje.
V košickej krčme, z ktorej TA3 prenášala počas "otváracieho" víkendu vystúpenie kapely "Peter Bič Projekt" znie živá muzika pravidelne, minimálne raz do týždňa. A nielen v nej, ale v desiatkach ďalšich. Vždy bola a bude - asi ako čapované pivo. A kto krčmy navštevuje napríklad od deväťdesiatych rokov, určite vidí, že je jej očividne čím ďalej, tým viac.
Jeden nekošický príklad: festival Pohoda asi nikto nemôže viniť zo slabého príspevku kultúre, cestovnému ruchu či rozvoju. Zviditeľňuje Slovensko i Trenčín, ťahá sem ľudí z iných krajín, pričom je organizovaný súkromnou firmou. Podobný efekt vytvára jeho niekoľkonásobne väčší vzor - budepeštiansky megafestival Sziget, ktorý väčšinu ročníkov končí v slušnom zisku. Je jedným z dôležitých ťahákov turistov i "rozvojových impulzov" a možno aj preto sú služby na ostrove na úrovni - čo je aj dôvod, prečo festivalujem predovšetkým tam.
Kultúra vždy bola a bude, rovnako ako kreativita, napriek daniam, ktoré ju ošklbávajú a dotáciám z daní, ktoré ju akože majú podporovať. Vybudovať čosi a tvoriť z cudzích peňazí je predsa len ľahšie ako tvoriť čosi sám, iba z vlastného nápadu, prostriedkov, času či s podporou dobrovoľných sponzorov. S pôvodnou myšlienkou EHMK - vybudovať z bývalých priemyselných objektov kultúrnu infraštruktúru, ktorá pritiahne kreatívcov a tým zvýši prosperitu regiónu - môžeme polemizovať (a určite budeme:)). Ale mala hlavu a pätu, bola o niečom, no po výmene tímu jej autorov znej zatiaľ trčia zrevitalizované (tj jeden premurovaný a jeden oplotený) parky či rozostavané múzeum z plavárne (z ktorého sa možno v budúcnosti stane plaváreň pre rovnakých pánov, ktorí si oplotili "vlastný" park).
Zlaté pravidlo verejného obstarávania ako takého v slovenských podmienkach takmer vždy hovorí, že kde sú verejné (tj od ľudí vybraté) peniaze, je tu šanca pre "šikovných" a menej zásadových podnikavcov, ktorí majú na "príležitosti" nos. A kde sú peniaze, ktoré chodia raz za život, tak je tu šanca, aká prichádza len raz za život. V konečnom dôsledku sa peniaze z vreciek daňových poplatníkov vždy len presunú do vreciek spomenutých kreatívcov, aby pre nás zrealizovali nejaké služby, ktoré nám možno vôbec nechýbali. Môžeme len dúfať, ide o anjelov, ktorí ten betón predajú za šetrnú cenu.
Podujatie s názvom "Hudba v meste" sa v košických krčmách koná v podstate niekoľkokrát týždenne, za súkromné peniaze, pričom tešia sa hudobníci, hostia aj šéfovia krčiem. Prečo bolo tých posledných potrebné dotovať, to je otázka pre všetkých pracujúcich a podnikajúcich, ktorí tie dane platia. A akýmže "rozvojovým impulzom" je koncert Chiki-li-ki-tua či Petra Biča, ktorí hrajú v KE prehnane pravidelne aj bez EHMK a zákazky im určite nechýbajú?
Míňať desiatky miliónov EUR v dobe, keď denne hrozí pád niektorého z európskych štátov, spoločnej meny či dokonca aj Slovenska (pre chýbajúce peniaze spustilo Slovensko azda najväčšie daňovo-odvodové zbíjanie, ktoré vďaka šikovnej rozloženosti daňových termínov mnohí kruto pocítia až neskôr), to nie je kritika chudákov, ale obyčajná starostlivosť o vlastné peniaze, mesto, krajinu a budúcnosť. Či o vlastných potomkov, ktorí celé toto šialenstvo (a kopec ďalších šialenstiev) budú z vlastných peňazí splácať vrátane hmatateľných a neodpustiteľných úrokov. Kultúra, kreativita, krčmy či Čeky prežijú aj bez dotácií a manažmentu z EÚ či magistrátu. Postačí nehádzať im polená pod nohy v podobe nezmyselnej byrokracie a likvidačných daní.
