Spustilo sa to minulý rok. Tí najlegendárnejší borci Hollywoodu osemdesiatych rokov ohlásili návrat na plátna vo fungl nových sequeloch (tj štvorkách, päťkách a šestkách:)) starých ság. Už to bolo zvláštne, taký náhly nával nostalgie, ktorý prestrihá každú pavučinu. Veď komu to už dnes niečo povie. Vtedajší fanúšikovia majú dnes deti a tie dnes hltajú niečo iné, vlastne ani neviem čo. A ešte odvážnejšie bolo, že protagonisti mali ostať pôvodní.
Nezničiteľný John McClaine alias Bruce Willis prišiel prvý. Prvé dva filmy boli nápadité westerny, kde bosý superhrdina v tielku zlikviduje bandu teroristov, do ktorých biznisu sa priplietol akoby náhodou. Tretí sa ešte v podstate dal „zožrať“, ale chýbalo mu veľa z ľahkosti prvých dvoch. Minulý rok, dvanásť rokov po poslednej afére, bol päťdesiatnik Bruce späť v plnej sile a lietal vzduchom a odolával zlomeninám, ranám, dieram po guľkách i výbuchoch s oveľa väčšou ľahkosťou než kedysi. Tá prevaha trikov a iných efektov mi z hraného filmu spôsobila dojem, akoby som sledoval počítačovú hru. Nápady, s ktorými sa vždy z „amen situácií“ dostal a ľahkosť, ktorou nás kedysi tak chytil za srdce, tu chýbali – azda preto ten trápny pocit. Rocky 6 a Rambo 4 prišli s oveľa väčším odstupom od posledných kusov (sedemnásť a dvadsať rokov) a v podstate to musela byť silná nostalgia, ktorá ovládla šesťkrížikovho Sly-a, keď sa zhostil aj réžie oboch kusov. Filmy som nevidel, azda preto lebo jeden aj druhý mi „odporučil“ človek, ktorému dôverujem. V rámci comebackov chýbal už len Termi- či iný Arnieho –nátor – na guvernéra by to asi vyznelo nepatrične a daňových poplatníkov Kalifornie by to asi poriadne nasrdilo. A Freddy Krueger.
Indy prichádza skutočne po dvadsiatich, presnejšie devätnástich rokoch. A čo je na ňom najlepšie, on sa vracia o tých devätnásť rokov starší. Spielberg asi pochopil, že nemá zmysel robiť z už takmer sedemdesiatnika sviežeho mladíka a aby sa vyhol potencionálnej trápnosti, nechal vymyslieť príbeh pre skutočne starého profesora – už nie doktor Jones, ale profesor Jones:) - archeológie, ktorý však nestratil nič z čara svojich mladších liet.
Veľa z nás sa štvrtého Indyho obávalo. Nielen pre vyššiespomenuté riziká vyplývajúce z takýchto návratov, ktoré sa tak často potvrdzujú. Z tých troch legendárnych filmov sa jeden skutočne nepodaril, azda preto sa v „Poslednej krížovej výprave“ vrátil Števo k rovnakej schéme príbehu ako v „Arche“ – archeológ Jones pátra po biblickom artefakte, pričom oň pre svoje mocenské ciele majú záujem aj nacisti. Ixkrát sa medzitým v krkolomných situáciách majú navrch jedni alebo druhí, napokon však túžba po moci zožerie samu seba a dobro zvíťazí. A hlavné bolo, že nikdy nešlo o nič vážne – Indy si v podstate z dobrodružných príbehov vždy uťahoval. A celkom inteligentne.
„Tajomstvo krištálovej lebky“ má všetko to, čo mali úspešné diely. Legendu i lákavý poklad, nepriateľov, ktorí oň majú záujem tiež, legendárne bitky na dvoch, troch a viac vedľa seba sa rútiacich autách, tankoch či transportéroch, pri ktorých Indy striedavo vyhadzuje a je vyhadzovaný, pričom nás vôbec netrápi, že v dažďovom pralese neexistuje trojprúdovka, katarzný záver, pri ktorom síce nezachráni ľudstvo, ale nájde poklad, ktorý nepriateľom prinesie skazu a hrdinom pokoj na duši. V roku 1957 síce už po hitlerovcoch niet ani stopy, zato zúri studená vojna, sú tu komunisti, KGB a rovnaká túžba po ovládnutí sveta. Legenda už nie je biblická, ale mayská a nájdenie pokladu nevedie k šťastiu pre nikoho, ale pomôže pôvodcom všetkého vrátiť sa tam, odkiaľ pred tisícročiami prileteli. Trochu kacírsky sa tak autori dotkli kontroverznej teórie o mimozemskej pomoci prehistorickému ľudstvu, čo okrem iného spôsobilo vznik náboženstiev, na ktorej založil svoju slávu Erich von Däniken a ktorá – nech si myslí, kto chce, čo chce - má svoju logiku a legitímne právo na existenciu. Svoje miesto tu našla aj údajná havária mimozemšťanov v Roswelle v Novom Mexiku v r. 1947, ktorá poslúžila ako motív na rozohratie seriálu Akty X.
A áno, nechýba ani láska a rodina. Karen Allen alias Marion – tá z „Archy“ - je rovnako temperamentná ako kedysi a prinesie Indymu zopár „rodinných“ prekvapení. A ten happyend je taký happy, že neviem, či im máme dopriať zaslúženú starobu alebo tešiť sa na nový kus. Števo ani Harrison ešte nie sú takí starí dedkovia, ako by mohli byť.
PS Po dlhom čase som bol v klasickom – nie klubovom – kine. Ono tam normálne boli ľudia:).
