Ešteaj toto je OK. Lenže on vlastne o ničom inom ani nerozmýšľa a vlastnesvojou tvorbou na inom nepracuje, ako byť úspešný a zarábať peniaze.Často zmení štýl skladieb od základu, keď zistí, že toto nejde a môžeísť niečo iné. No ono to práve preto asi veľmi nejde. Úspech spája speniazmi, o ktorých veľmi často vraví, že by ich privítal viac. Keďhraje, hraje majstrovsky, ale chýba tomu čosi... také uvoľnenie,radosť, hra pre hru - nie, on je napätý, aby nič nepokazil, aby tovyznelo bohovsky (čo aj vyznie) a aby trebárs aj na základe tohovystúpenia prišiel prelom. No on neprichádza. A ja si myslím, že právepreto. Lebo nie je slobodný.
Spomínanýpríbeh ma často vedie k úvahe, či má zmysel a či vôbec je cieľom čakaťna úspech. Cieľom akejkoľvek tvorivej snahy a činnosti, dajme tomuumenia. Zdravo ješitný človek túži po uznaní - čosi o tom nás učil pán Maslow a všetci jeho kolegovia.Lenže ak má takýto zdravo ješitný umelec štastie, jeho tvorbu sivypočuje/pozrie/prečíta určitá skupinka ľudí. No trochu ho však stálemusí hnevať, že ten zvyšok, tá nezúčastnená väčšina ho zatiaľ nepozná.A aké muky musí prežívať, keď si nájde len zopár poslucháčov? Má tovôbec zmysel, pýta sa. Pre pár ľudí sa celé dni mučiť?
Dása dôjsť aj k opačnému extrému. Stáva sa to aj mne, ten pocit, či tonie je len márnivosť, akási deformácia, ktorou trpia len poniektoríobzvlášť postihnutí jedinci, odchýlka od prírodnej normy, ktorá človekazbytočne mučí, oberá o energiu a čas a či by nebol šťastnejší, keby silen tak chodil do práce, miloval rodinku a pivo v krčme. Vtedy mizaznie v hlave výstižná veta, z Hanákovho filmu Súkromné životy : „Vy ste spisovateľ? Škoda papiera."
Prečo už mesiace nič nepíšeš?
Lebo.
Slobodatvorby je aj slobodou netvoriť, keď nemáš o čom, chýba ti chuť, čas čiti v danom období hlavu zapratáva čosi, čo ťa ťaží viac, či sa ti to vtej chvíli zdá dôležitejšie, možno ani nie. Neznásilňovať sa. Niktopredsa neumrie, keď...
Apotom to príde. Zas, také vytrysknutie potreby čosi povedať, pohrať sas motívmi, ťahať kohosi za nos, pošaliť, pobaviť, vydesiť. Čosi odzákladu tvoriť, nový svet. A zrazu, je tu pocit, taký.... hm, aký?Treba skúsiť, inak neviem.
Alebo:
Rozmýšľať nad svetom okolo teba.
Nad životmi tých druhých i nad tým svojím.
Čosi o tom možno aj pochopiť.
Nietnad ten pocit. Robiť to sám pre seba. Je to oslobodzujúce, dáva tokrídla omnoho viac ako redbull. Je to terapia. Je to skvelé.
...my (muzikanti) sme len vodovodné potrubie, alebo retransmisná stanica. Hudba JE a my ju len vedieme.
Peter Breiner (rozhovor s Máriou Modrovichovou: Každý koncert je prvý, .týždeň 12/2008).
Áno. Ale aj vodovodné potrubie potrebuje pravidelný servis, aby nezhrdzavelo.
Alebo nie?
Básnik musí mať jediný imperatív: napísať, aby bolo napísané. A nestarať sa o nič viac.
(...)
Básnictvoje takáto askéza, takáto rehoľa! Keď chce byť básnik populárny amasový, nech píše muzikály! Ak sa však stane, že aj napriek svojejhĺbke dosiahne autor básní aj spoločenský a čitateľský ohlas, je to ibašťastná zhoda priaznivých okolností. Básnik si však na takúto priazeňnesmie robiť nárok. Básnik - tak ako napríklad katolícki kňazi - by malprijať takýto celibát a neuzavrieť manželstvo s kalkuláciou na úspech.Jeho povinnosťou je iba - napísať.
(...)
Verím,že básnik, ktorý kalkuluje s odozvou, bude rovnako potrestaný ako ten,ktorý zmalomyseľnel a svoj talent zakopal pre nepriazeň doby.
Daniel Hevier (Básnik by mal prijať celibát, .týždeň 10/2008)
Slávni maliari umierali od hladu. Ich obrazy sa za milióny predávajú až dnes. Taký bol ich údel.
Nemenovaný rodinný priateľ.
Čiže (?).
(Bohvie.)
Tvorímev prvom rade pre seba. Bez ohľadu na seba. A možno to niekoho zaujme,možno tých „niekoho" bude viac, možno menej, možno nikoho. Možno z tohobude „mange", väčšinou asi nie. Keď to nejde, tak to nejde. Keď to ide,je to bohovské.
Ale hlavne že to bude vonku.
