Trierov postoj je jasný už od prvých minút filmu. Jeho hrdinka Grace objaví cestou po Amerike bohom zabudnutú „dieru“ Manderlay, aby zistila, že sto rokov po oficiálnom zrušení otroctva tu miestna Pani vládne tvrdou rukou nad svojimi čiernymi otrokmi. Keďže Grace má tú moc (tj otcových gangstrov), oslobodí ich. Keď vzápätí Pani umiera, Grace cíti, že svoje „dielo“ musí dokončiť. Nesúhlasiaci „pragmatik“ otec tu teda necháva dcéru „idealistku“ s hrśtkou jeho gangstrov (teda mocou) a odchádza. Prichádzajú nové šoky: černosi slobodu nechceli a nechcú, boja sa jej, nevedia sa v nej správať a vlastne ani uživiť. Grace však nechápe a napriek odporu ich životu v slobode učí. Bohužiaľ však, po tom, čo jeden poriadok zničila, neexistuje iný a ona teda, nový a lepší, chce a musí vytvoriť. A aby mal príbeh aj pekné stránky, mnohokrát sa jej to aj napriek ťažkým časom darí. Nakoniec však, bohužiaľ, prevládnu staré pravdy a istoty – černosi chcú späť svoj starý poriadok, svoju (novú?) Pani, aby im vládla a Grace napokon s hrôzou zisťuje, že inak to ani nejde a na konci sa sama zbadá, ako s nefalšovanou zlosťou bičuje jedného z černochov, presne tak, ako pôvodná Pani na začiatku príbehu.
Trier sa teda pripája k skupinke tých, ktorí hovoria, že snažiť sa vnútiť neslobodnej spoločnosti slobodu zvonka je nezmysel a ako taký je odsúdený na neúspech. V širšom zmysle je absurdnou každá revolúcia – keď Grace odstráni pánom majetok a degraduje ich na obyčajných zamestnancov, zrazu vysvitne, že nikto nevie, kedy zasiať bavlnu, vinou čoho prichádza hladomor a bieda – múdre a bohviektoré poučenie pre všetkých sociálnych demokratov – od Lenina až nášho súčasnéhoJ. Lenže kým pragmatici vravia, že neslobodná spoločnosť potrebuje akúsi osvietenú diktatúru ako predstupeň úplnej demokracie – prísny učiteľ Igor Hnízdo v Obecnej škole napokon svoju trstenicu pred žiakmi obradne zlomil – Trier zostáva bohužiaľ na svojej pozícii. Podľa neho nebude demokracia možná ani „o sto rokov“. A prečo? Lebo, ako odpovedá ústami podlého Mansiho, že „sami ste si nás vytvorili.“ Vina je jasná.
Tento film predvádza a analyzuje mnohé modely ľudského správania nielen z hľadiska usporiadania spoločnosti, sociálneho reformátorstva či sporu demokracie a diktatúry. Najzaujímavejšími sú úvaha o vine a treste – Grace sa stáva katom pani, ktorá od hladu zjedla chorému dieťaťu jedlo a tým ho zabila, či o pragmatizme pri dosahovaní cieľov – profesionálneho falošného hráča Grace z Manderlay najprv vykáže, aby nakoniec ocenila jeho služby, keď oberie o ukradnuté peniaze zlodeja. Predovšetkým však poskytuje veľmi hodnotný príspevok do vyššie spomenutej diskusie. Lenže Trier je napokon, príliš konkrétny a to silu myšlienok a otázok, ktorými nás zaťažuje, trochu oslabuje. Svoj príbeh totiž nemyslel ako všeobecný model, ale aplikuje ho výlučne na Spojené Štáty a otroctvo v jeho histórii. Tento film je naviac druhým voľným dielom jeho americkej trilógie (prvým bol "Dogville") – povedzme však rovno, že „protiamerickej“ trilógie. Trier sa – staršími dielami či verbálne – netají svojím negatívnym postojom k Amerike. Je to o to trápnejšie, že podľa informácií v propagačnej tlači „Projektu 100“ ju nikdy osobne nenavštívil. Celkový dojem z filmu, ktorý sa najlepšie chápe všeobecne, tak pokazí jeho zaujatá séria obrázkov z americkej histórie a súčasnosti pod záverečnými titulkami. Je to síce škoda, no tento talentovaný tvorca má však na svoj postoj, akokoľvek európsky módny a závistlivý, právo. A tých 140 minút (v ôsmich kapitolách) v kinosále stojí určite za to.
