medzi schopnosťou zaujať, výrazne a hlasno rozprávať či priebojnosťou na jednej strane a obsahom, tj kvalitou myšlienok na strane druhej nebol nikdy preukázaný žiadny vzťah. Inými slovami: ak niekto veľa a hlasno rozpráva či býva stredobodom pozornosti, neznamená to, že stojí za to aj to, ČO hovorí. Takýto typ však upúta a spoločnosť práve tie jeho názory rešpektuje viac, ako tichých introvertov, ktorí nehovoria nič alebo sa vyjadrujú predsa len menej výrazne. V skutočnosti majú dobrých a zlých nápadov oba temperamenty rovnaký počet. Skutočnosť, že tie introvertov sú vďaka forme ich prezentácie zmetené zo stola, znamená len to, že o mnohé skvelé nápady takto prichádzame
introvertmi nebývajú len technici či umelci, ale aj mnohí úspešní lídri veľkých spoločností. Introverzia je totiž celkom prínosná vlastnosť šéfov aktívnych tímov - len títo totiž nepotrebujú vyniknúť, naopak, dajú príležitosť každému členovi tímu robiť to, v čom je dobrý. Ani extroverti nie sú na zahodenie - ich rola je výrazná najmä pri tímoch s pasívnymi jedincami: vtedy môžu upútať, aktivovať a vnášať svoje nápady.
spolupráca zabíja kreativitu - prevažná väčšina nápadov a kreatívnych činnosti prebieha kvalitne osamote a bez vyrušení. Uvedené pravidlo vo svojej autobiografii vyslovene odporúča napríklad taký pán, akým je Steve Wozniak. Súčasný a pomerne násilný trend otvorených kancelárií či tímovej spolupráce má na produktivitu skôr škodlivý vplyv. Populárnu metódu skupinového hľadania riešení "brainstorming" - ktorú ešte v súčasnosti používa mnoho firiem a učí veľa škôl - dokonca vyvracia protivýskum, potvrdzujúci, že brainstorming ako metóda riešenia či hľadania v skutočnosti nefunguje. Len bol akosi prehliadnutý:)
skupina v skutočnosti okrem kreativity likviduje aj ľudskú individualitu - jedným z výsledkov mnohých výskumov v tejto oblasti hovorí o tom, že pri práci v skupine máme tendenciu prevziať väčšinový názor skupiny za svoj - aj keď sme pôvodne mali iný a originálnejší názor. A to nie zo strachu presadiť sa či obavou, že budeme vyzerať divne - skupinový názor väčšinou preberieme skutočne za svoj. Zaujímavé najmä z pohľadu parlamentných volieb.
introverzia či extroverzia sú predovšetkým vrodené, no čiastočne je možné ich posunúť. Osobnosť človeka však spoluvytvárajú kultúra aj výchova. No je tu aj čosi, čo možno nazvať slobodnou vôľou. Introverti (a samozrejme aj extroverti) dokážu časom posunúť niektoré hranice a teda aj seba - napríklad obávané rozprávanie pred publikom. Nie však všetky - predsa len sú limitovaní svojím vrodeným temperamentom.
rozdeľuje nás v podstate len reakcia na stimuly - extroverti ich potrebujú viac, introverti menej. No aj ich potreba sa v čase mení - introverta môže po pár hodinách "bavkania sa s počítačom" opantať potreba vyliezť von a porozprávať sa s ľuďmi. Ideálnym stavom je poznať svoj "efektívny bod" či "optimálnu úroveň aktivácie" a podľa nich si zariadiť svoj - pracovný, osobný či rodinný - život
v prírode sa intro aj extro vyskytuje v rovnakej miere. Aj iné živočíchy sa delia na tie bojovnejšie a pri love úspešnejšie, ktoré však častejšie umierajú a na tie opatrnejšie, ktoré vďaka svojej umiernenosti a prirodzenej opatrnosti o niečo viac prežívajú. Ľudskí extroverti sú prirodzene plodnejší a majú viac sexuálnych partnerov či nestabilnejšie rodiny, dokonca sú náchylnejší k nehodám a kratšiemu životu; introverti sú viac "sebazáchovnejší", stabilnejší a dožívajúci sa vyššieho veku. Oba typy majú svoje prednosti i slabé stránky a v každom prípade oba medzi nás skutočne patria.
