Takto to ide deň čo deň, pričom každý deň dúfam, že už zajtra sa niekam pohnem. No nič. Dilema teda znie: ako chodiť do práce, zvládať všetky svoje povinnosti a zároveň vyhovieť tejto svojej (alebo iným) potrebe, záujmom a plánom? Ak to napriek všetkému nejde, možnosti sú dve: buď sa na tvorbu úplne vykašlať alebo sa naopak vykašlať na celodennú prácu vo firme a venovať sa čisto a naplno umeniu. Prvé znamená rezignáciu a nedá mi vlastne nič. Druhé, hm, dá sa to? Neberúc do úvahy materiálne otázky (o tom neskôr), ako študent som podobný režim skúsil. Človek, ktorý nikam nechodí a snaží sa počas dňa tvoriť, však vlastne nemá o čom – nič ho nekope, nechytá múzy zo života okolo seba, lebo vlastne poriadne ani nežije. Skúsil som to, a nič, vôbec nič. Nápady sa začali valiť zas až vtedy, keď som opäť nestíhal, lebo sa toho dialo toľko, toľko veľa. Takže čo?
No, a samozrejme, financie. Umelec, ktorý si zarába na živobytie bežnou (rozumej neumeleckou a nezáživnou) prácou je na tom síce ekonomicky dobre, no k tvorbe sa dostáva buď tak často ako ja alebo len v malej miere. Klobúk dole pred tými, ktorý zvládajú to i ono. Na druhej strane stojí umelec, živiaci sa výlučne svojou tvorbou. V niektorých “profesiách” je to ľahšie, inde menej – vcelku si dobre na seba dokážu zarobiť hudobníci, sem-tam herci, horšie na tom vždy boli výtvarníci, na chvoste spisovatelia. No pri tých úspešných je to len o niekoľkých miestenkách – slušné, ba s ohľadom na zvyšok národného hospodárstva nadpriemerné príjmy má zopár vyvolených, ostatní sú odkázaní na permanentné chytanie sa akejkoľvek príležitosti na zárobok so všetkými súvisiacimi dôsledkami. A tí, ktorým sa darí – je tu otázka: snažiť sa uchvátiť čo najviac potencionálnych poslucháčov (divákov, čitateľov) s cieľom zarobiť si na seba? No nedeformuje to na druhej strane samotnú tvorbu a slobodu umelca? Lebo keď si sám sebou, nemusíš si veru na seba zarobiť. Možno áno, možno nie. Taký slušne zložitý a čitateľsky náročný Umberto Eco je bestsellerista, no keby operoval len na trhu veľkosti Slovenska a získal by tu rovnaký podiel čitateľov, bol by na tom možno rovnako, ako poniektorí slovenskí autori. Čitateľovi predchádzajúcich článkov nemusím zdôrazňovať, že financovanie od štátu, teda z peňazí daňových poplatníkov, neberiem v žiadnom prípade do úvahy:).
Eco možno naozaj pozná recept, ako zabaliť veci, ktoré chce povedať a nehanbí sa za ne, do reči, ktorá zaberie. Je to teda riešenie? Nie každý má na to talent a znásilňovať to v žiadnom prípade netreba. Ostáva teda čakať na mecenášov, ktorí kedysi dávno financovali umenie v plnej miere, no v súčasnosti vinou všakovakých foriem socializmu ich podiel klesol. No verím, že znova vyrastú a potiahnu nás. Zostane len problém – kto potiahne múzy?
Budem končiť, lebo už sú dve hodiny nadránom a pletú sa mi písmenká.
